Palestína v časoch Ježiša - 3. a posledná časť

Herodes Archelaos sa počas svojej vlády preukázal ako hrôzostrašný tyran a v roku 6 n. l. ho Augustus zbavil vládnutia a jeho panstvo - Judea a Samária -  boli podriadené priamo Rímu a jeho miestodržiteľom.

Prvým sa stal Coponius a ostal ním do roku 9 n. l.. Počas jeho vlády prišlo k ďalšej vzbure Židov, ktorú viedol Judáš Galilejský. Iniciačným impulzom rebélie bolo sčítanie ľudu a odhad majetku za účelom vyberania daní. Cenzus bol sprevádzaný politickým nátlakom a za nasadenia vojenského násilia a bezohľadnosti rímskych legionárov. Ježiš, ktorý pochádzal z Galilei, mohol mať v tom čase asi desať rokov a na základe účasti vzdialeného príbuzného na vzbure, musel o udalostiach vedieť.

Po Copuniovi nasledoval Marcus Ambibulus (9 - 12 n. l.). Do tohto obdobia spadá aj smrť Salome, sestry Herodesa Veľkého. Annius Rufus bol tretím miestodržiteľom v Palestíne a ostal ním do roku 15. V tom období zomrel cisár Augustus.

Tiberius ako jeho následník na rímskom tróne potom dosadil do Palestíny nového miestodržiteľa. Stal sa ním Valerius Gratus a vo svojom úrade zotrval do roku 26. V priebehu svojej vlády odvolal z funkcie až troch najvyšších židovských kňazov a po nich vymenoval za najvyššieho kňaza Jozefusa Kajfáša, o ktorom sa zmieňuje aj Biblia Nového Zákona. 

V roku 26 sa stal miestodržiteľom Palestíny Pontius Pilatus, dobre známy najmä kresťanom ako kat Ježiša Krista, ktorý vydal rozkaz na jeho popravu. Pilatus sa vyznačoval tvrdým a nekompromisným postojom voči Židom, pričom treba vziať do úvahy to, že Palestína patrila k najnepokojnejším a najneistejším provinciám Rímskej ríše a z pohľadu Ríma vyžadovala extrémne tvrdú ruku. 

Oficiálna história prvých storočí osobu Ježiša úplne ignorovala. Nový Zákon nám tvrdí, že len základe jeho slov mohli slepí vidieť, chromí znova chodili, mŕtvi sa stali živými, ale napriek tomu sa najznámejší historici Palestíny, Grécka a Ríma prvého storočia o tom nikde ani slovkom nezmienili. To je veľký paradox, ktorý možno vysvetliť len tak, že nič z toho nebrali vážne a pokladali to len za poveru a výmysly.

Takmer všetko, čo kresťania neskôr, keď sa už kresťanstvo v Rímskej ríši etablovalo ako jediná legitimná relígia, dostali o Ježišovi predložené, pochádzalo len zo štyroch evanjelií, ktoré boli napísané zo spomienok ich autorov, ktorí boli jeho vernými prívržencami. Preto možno tvrdiť, že neboli objektívne a už vôbec neboli vernými a autentickými historickými dokumentami jeho života.

Nebolo preto jednoduché dostať sa k obrazu historického Ježiša, tak aby bol aspoň

do istej miery odrazom reality. Z toho dôvodu museli vedci modernými metódami analyzovať všetky biblické texty, aj apokryfné, ktoré cirkev nechcela kanonizovať. V posledných desaťročiach boli objavené neznáme dokumenty, ktoré opisujú udalosti a pomery Ježišovej doby a tie pomohli k spresneniu a doplneniu jeho historickej a teda ľudskej štruktúry.

Ježiš bol určite jedným z putujúcich kazateľov, akých bolo v Palestíne veľa pred ním i po ňom. Či sa sám označoval za jediného syna božieho je veľmi pochybné. Mimochodom, Židia, ktorí sa pokladali za vyvolený národ Jahveho, sa všeobecne nazývali jeho deťmi, a tak každý z nich sa mohol pokadať a prehlasovať za syna Jahveho. Ježiš bol popravený preto, lebo Rimania ho pokladali za dôležitého buričského vodcu, ktorý chcel vyvolať vzburu proti ich vláde v Palestíne. 

Tvrdenie Nového Zákona, že Ježiša odsúdila na smrť ukrižovaním Vysoká židovská rada za bohorúhačstvo, lebo sa vyhlasoval za syna Božieho, je absolútne nepravdepodobné. Podľa židovského práva nebol nikto nikdy ukrižovaný. Ak niekomu bolo dokázané pre súdom bohorúhačstvo, tak ho ukameňovali. Smrť ukrižovaním bola typickým druhom popravy pre ťažké zločiny podľa rímskeho práva. Opis procesu s Ježišom v Novom Zákone pokladá moderná história za vymyslený. 

Ježiš nikdy netvrdil, že svojou smrťou na kríži vykúpi ľudstvo od hriechov. Táto výpoveď pochádza od apoštola Pavla a je výplodom len jeho teológie. Tak mohla mať na široké masy ešte silnejší a doslova magický účinok.

Údajné zázraky Ježiša pokladajú súčasní historici za legendy a nie za reálne udalosti.

Skutočnosť, že sa kresťanstvo rozšírilo po svete, je výslovná zásluha apoštola Pavla. Ježiš bol jednoduchým kazateľom, Pavol naproti tomu bol vysokovzdelaným rímskym občanom, narodeným v Tarsose. Dobre poznal teológiu, históriu a bol vzdelancom, ktorý ovládal filozofiu antického Grécka. Vedel presne, ako musí spracovať a prepracovať Ježišove učenie tak, aby naň nadšene verili široké masy občanov Rímskej ríše a aby sa z neho vyvinula mocná relígia, akceptovaná duchom vtedajšej doby. Preto by sa správne nemala nazývať kresťanstvom, ale pavlinizmom.