Palác Versailles – najžiarivejší klenot Paríža; kráľovná rodiaca pred verejnosťou

Meno Versailles nenesie len mesto, ktoré má 86 000 obyvateľov a leží v tesnej blízkosti Paríža, ale je celému svetu známe predovšetkým ako najveľkolepejší palác francúzskej stredovekej architektúry a umenia. Je to najúžasnejší a najžiarivejší klenot Paríža a i celej Európy. Na začiatku histórie paláca Versailles bol neveľký poľovnícky zámok kráľa Ludvika XIII., ktorý stál v lese. Jeho syn Ludvik XIV., známy aj ako Slnečný kráľ, ho dal prebudovať na gigantický a výnimočný rozprávkový palác, ktorý nemá nikde na svete obdoby. Versailles sa stal symbolom absolutizmu a zároveň aj vyvrcholením a naplnením jednej epochy Európy – epochy baroku.

Ludvik XIV. si zaumienil, že palác sa musí stať centrom a stredobodom pozornosti a záujmu celej Európy

Zároveň mal symbolizovať veľkú moc francúzskeho kráľa. Krátko po svojej svadbe premiestnil kráľovskú rezidenciu z Louvre v Paríži do Versailles.
Versailles sa stal životným dielom Slnečného kráľa. Jeho vybudovanie stálo v prepočte na dnešnú menu 100 miliónov eur. To odpovedalo celoročným príjmom francúzskej koruny. Práce pri stavbe paláca vykonávalo 36 000 robotníkov a 6 000 koní. Ludvik sa ale nedožil dokončenia Versailles, jeho následníci dielo dokončili.

Versailles predstavuje najdokonalejšie umelecké dielo Európy

Pri jeho budovaní nebolo nič prenechané náhode a každý, aj ten najmenší detail, bol precízne naplánovaný. Palác je jedinečný svojou veľkosťou, architektonickým prevedením a svojou obrovskou prekrásnou záhradou. Palác reflektuje aj vtedajšiu skladbu absolutistickej hierarchie. V ústredenom trakte stavby žil kráľ s kráľovnou, bočné krídla paláca boli k dispozícii najvyššej francúzskej šľachte.

Všetko v paláci i na ňom pôsobilo kolosálne:

700 metrov dlhé priečelie, plocha 51 000 hektárov, 900 komnát a sál, prekrásne maľby nesmiernej ceny, jedinečná vnútorná architektúra, park, záhrady, početné sochy, vodotrysky, zrkadlová sieň, ktorá je bez konkurencie.

Aj keď po francúzskej revolúcii palác – ako symbol kráľa a absolutizmu – nebol viac obývaný, ostal aj potom miestom, kde sa tvorili dejiny

18. januára 1871 – po porážke Francúzska Nemeckom, sa v ňom dal korunovať pruský kráľ Wilhelm I. na nemeckého cisára. 28. júna 1919 bola v ňom podpísaná mierová zmluva, ktorou bola ukončená prvá svetová vojna.

V časoch versaillských kráľov žilo v paláci okolo 6 000 ľudí. V priebehu dňa, keď tam bolo aj služobníctvo, tak sa v jeho priestoroch nachádzalo až 10 000 osôb.

Väčšina služobníctva bývala v meste. Z nášho dnešného pohľadu je veľmi prekvapujúce sa dozvedieť, že palác kráľa nebol pre verejnosť nikdy neprístupný. Platilo, že život kráľa je súčasťou života francúzskeho národa. Existuje množstvo anekdot, ktoré sa vzťahujú práve na tento aspekt.

Neuveriteľné je to, že aj obyčajní poddaní mali v paláci dve privilégiá a síce veľmi neobyčajné

Každý deň čakalo pred palácom mnoho ľudí, ktorých priťahovalo každodenné ceremoniálne kráľovské stolovanie. Kráľov komorník z nich vybral isté množstvo – asi 30 a vo veľkej jedálenskej sieni mohli mlčky všetko sledovať.

Druhým privilégiom bola dovolená prítomnosť poddaných pri pôrodoch kráľovnej. Jedna historka z čias Ludvika XVI. hovorí o tom, že pri jednom z pôrodov jeho manželky Marie Antoinette, bola prítomná celá kopa zvedavcov, až od toľkých pohľadov rodiaca kráľovná tak veľmi znervóznela, že skoro omdlela a pôrod skončil takmer tragicky.

Naproti tomu sú historky o hygienických pomeroch na kráľovskom dvore vo Versailles značne odpudzujúce. Nielen návštevníci, ktorí patrili k najnižším sociálnym vrstvám, ale aj šľachtici, vykonávali svoju potrebu v chodbách paláca, kdekoľvek sa nachádzali, keď sa dostavil pocit, že už „musia“. A tak časť personálu, na to určená, pravidelne chodila palácom a zberala a vynášala exkrementy. V tej dobe sa väčšina ľudí neumývala ani nekúpala, lebo boli presvedčení, že vo vode sú mikroorganizmy, ktoré zapríčiňujú rôzne choroby a epidémie.

Preto sa urodzené dámy snažili prekryť zápach tela pudrovaním a parfumovaním. To je však len časť vtedajšej reality, ktorá je vždy pripomínaná. Vo Versailles ale existovali aj drahé a mramorom vykladané kúpeľné miestnosti a záchody, ktorých záchodové dosky boli zo vzácneho mahagónového dreva. A niektorí obyvatelia paláca ich dokonca aj občas použili.

Pocit hanby bol vtedy definovný v mnohom úplne inakšie ako dnes.