Francúzsky jezuita Teilhard de Chardin (1881 - 1955) patrí k najvýznamnejším mysliteľom novoveku a jeho teológia ďaleko predstihla dobu, v ktorej žil. Chardinova teológia patrí jednoznačne do 21. a 22. storočia. Jeho odvážne teologické výpovede, podložené hlbokým prírodovedeckým poznaním o zmysle stvorenia, poslania človeka, kozmu a o problematike katolíckej dogmatiky vzbudzovali pohoršenie vysokých cirkevných kruhov a keby bol žil o niekoľko storočí skôr, bol by ho istotne stihol osud Jána Husa a Giordana Bruna. Chardin, ako jeden z mála teológov, bol aj výborným prírodovedcom. Na rozdiel od svojich extrémne konzervatívnych kolegov, teológov, bol presvedčený o nesprávnosti tvrdenia, že moderný svet stratil vieru. To, čo mnohí považovali za stratu viery, považoval za dôležitý proces prebiehajúcich veľkých zmien v starých názoroch na boha a na kozmos. V dôsledku enormných "erupcií" nového myslenia sa podľa neho vo vnútri kresťanstva museli prejaviť veľmi silné napätia a rozpory, ktoré otriasali jeho fundamentami.
Chardin vedel veľmi dobre, ako málokto, že kresťanská dogmatika, ktorá vyšla v dávnych, úplne iných historických súradniciach, je pre myslenie moderného človeka už len archaickým reliktom. Jej odmietanie vôbec nie je znakom odmietania viery a morálneho úpadku. To podľa neho nahovárali verejnosti len teológovia, ktorých myslenie bolo stále zakotvené v "dobe kamennej" teológie. Moderná doba však hľadá nové interpretácie a nové koncepcie v teológii.
Romano Guardini (1885 Verona - 1968 Mníchov), Talian, ktorý okrem prvého roku svojho života, žil v Nemecku, sa mnohými svojimi filozoficko-teologickými názormi hlásil k odkazu Chardina, ale v istých tézach mal aj odlišnú mienku. Predovšetkým, na rozdiel od neho, sa nikdy nepokúšal o priamu konfrontáciu s vysokou cirkevnou hierarchiou. Ale rovnako ako on, mal skvelý zmysel pre to, čo v katolíckej teológii bolo skostnatené a spráchnivelé a tým pre modernú dobu, absolútne neaktuálne. Od Chardina sa odlišoval najmä tým, že jeho názory akceptovali a oceňovali aj kardináli a pápež.
Romana Guardiniho obdivoval aj najvýznamnejši slovenský teológ, ktorý prežil veľa rokov v Nemecku,
Dr. Anton Hlinka (1926 - 2011), a je zaujímavou náhodou, že sa na neho aj vizuálne podobal.
O teológii Guardiniho i Chardina sme spolu často diskutovali, keď ma A. Hlinka prišiel navštíviť, alebo, keď ma pozval k sebe do Mníchova. Neraz som mu vtedy povedal: "Tónko, máš všetky predpoklady na to, aby sa z teba stal slovenský Teilhard de Chardin."
Jeho odpoveď bola vždy rovnaká: "Roman môj, keď raz prídem zo Západu natrvalo na Slovensko, potom by ma moji arcikonzervatívni slovenskí teologickí kolegovia, keď aj nie upálili, tak určite by ma v Ríme u pápeža neustále očierňovali. Nemám tú silu a odvahu, ako ju mal Teilhard. Mne preto stačí, ak budeš vo mne vidieť slovenského Romana Guardiniho." Hlinka bol aj skvelý mysliteľ, filozof a humanista a v neposlednom rade aj polyglot. Slovensko ho nikdy dostatočne ani nedocenilo ani neocenilo.
Naše diskusie býali neraz aj veľmi kontroverzné, pretože som mal na teológiu katolicizmu v nejednom bode opačný názor ako Anton. A mal som veľa argumentov najmä z hladiska prírodovedeckého a historického, ktoré sa nedali nijako vyvrátiť ani znegovať.
Anton potom zvykol takéto diskusie ukončiť zmierlivou vetou, ktorú beriem aj ako jeho odkaz:
"Roman, aj keď nechodievaš do kostola a mnohé veci neveríš tak, ako ich verí bežný veriaci chodiaci do kostola, pre mňa si aj tak kresťanom a takých ako si ty, nazývam anonymní kresťania.
Robíš dobre veci, nikomu úmyselne neškodíš, nepoznáš ani závisť ani nenávisť a preto si Bohu milší, ako množstvo kresťanov, ktorí chodia do kostola, ale sú závistliví a druhým neprajní."
To boli naozaj veľké slová veľkého a veľmi múdreho Slováka - A. Hlinku - ktorý bol duchom, múdrosťou a svojím životom pre mňa ďaleko väčšou osobnosťou, ako množstvo kardinálov a biskupov.
Hoci vynikajúci mysliteľ a filozof Guardini veľmi dobre poznal (podobne ako Chardin) mýticko-rozprávkovú podstatu každej religióznej dogmy, akceptoval ich ako potrebné "koordináty", ktoré usmerňujú a riadia infantilnú vieru más jednoduchých ľudí a podávajú im cez takéto dogmy konkrétne náboženské vysvetlenia komplikovaných teologických téz a javov.
Guardini sa nebál hodnotiť politiku a kritizoval postoje Európanov, najmä ich vzťah k Afričanom. Kategoricky žiadal príchod nového človeka, ktorý by mal celkom iné vlastnosti ako doterajší človek: hlbokú preduchovnelosť, silnú vrúcnosť srdca, vysoký stupeň slobody, nadpriemerný intelekt a pokoru voči fenoménu života. Bol veľkým kritikom mocných a dôrazne dvíhal hlas proti narastajúcej neľudskosti štátu. Poukazoval na to, že štát sa stáva totalitným nástrojom a neúprosnou organizáciou na využívanie absolútnej politickej moci, len zastretej tenkým šatom pseudodemokracie.
Hans Küng (1928 - ) je jedným z mála katolíckych teológov, ktorí sa kriticky a intenzívne zaoberali teologickými témami, ktoré sú sporné. Küng pritom kladie otázky tam, kde sa z hľadiska cirkvi nie je dovolené pýtať a jeho odpovede na také otázky vyznievajú celkom inakšie, ako je prípustné. Niektoré z jeho otázok: Existuje boh? Existuje život po smrti? Vstal Ježis Kristus z mŕtvych? Čo potom, ak z mŕtvych nevstal?
To sú najdôležitejšie otázky z množstva iných otázok švajčiarskeho teológa, ktorého v roku 1962 ako 34-ročného povolal pápež Ján XXIII. za oficiálneho poradcu koncilu pre teologické otázky.
Napriek tomu, že sotva nejaký teológ má také obsiahle filozoficko-teologické vedomosti, neodpovedá Küng na svoje provokačné tézy priamo a ani si nenárokuje patent na pravdu, ale diskutuje o nich vo svojich knihách, prednáškach a početných televíznych vystúpeniach aj v Nemecku. Práve používaním tejto metódy sa stal nepohodlný a nepríjemný pre konzervatívnu časť cirkevných hodnostárov, a to o to viac, že už veľmi dávno sa zasadzoval o ekumenickú ideu. Bolo to v čase, keď vo Vatikáne nielenže ešte nebola populárna, ale bola zaznávaná a odmietaná.
Každý, kto pozná nemeckého teológa, Eugena Drewermanna (1940 - ), nesmierne skromného človeka, geniálneho mysliteľa a veľkého humanistu, tak sa neubráni dojmu, že podobne musel žiť a učiť aj Kristus. Posolstvo Drewermannovej teológie je jednoduché a zároveň silne polarizované. Tým, že je jednoduché, preniká do srdca každého človeka. Drewermann uverejnil početné publikácie, v ktorých urobil analýzy častí biblie na základe hlbinnej psychológie a opieral sa pritom aj o poznatky Sigmunda Freuda, C.G. Junga, Ericha Fromma.
Ústredné posolstvá viery katolíckeho náboženstva označil Drewermann len za symboly a poprel, že išlo o skutočné a reálne javy a udalosti, ako ich postulovalo oficiálne učenie cirkvi. Okrem iného to bolo nepoškvrnené počatie Márie, zmŕtvychvstanie, nanebovzatie, ale aj rôzne zázraky, ktoré mal konať Ježiš. Tým bol konflikt s Vatikánom doslova naprogramovaný. V roku 1992 cirkev Drewermanna suspendovala ako kňaza a bolo mu zakázané kázať. V roku 2005 Drewermann vystúpil z katolíckej cirkvi.
Platí o ňom to isté , čo Hans Küng povedal o Ježišovi: "Keby Ježiš opäť prišiel medzi nás, tak by ho znova ukrižovali, tentoraz by to ale urobili jeho vlastní."
A aj Drewermanna "ukrižovali" jeho vlastní.
Je zarážajúce, že ani jeden z týchto vynikajúcich katolíckych teológov-mysliteľov sa takmer vôbec nedostal do povedomia slovenských katolíkov. Majú na tom vinu arcikonzervatívne kruhy slovenskej katolíckej hierarchie, pred ktorou mal obavy aj Dr. Anton Hlinka, ako o tom viem z našich mnohých spoločných diskusií.
