Obrovská hanba justície a politikov; v Kolíne (ne)odsúdili silvestrovských násilníkov

V Kolíne n.R. sa konal proces proti trom utečeneckým páchateľom, ktorí sa previnili okrádaním a sexuálnymi prehmatmi voči viacerým ženám v centre meste pred svetoznámym kolínskym Dómom, počas silvestrovskej noci. Proces ukázal zarážajúcu bezmocnosť a pasívnu neistotu súdu.

To sú jediní traja, ktorých dokázala polícia identifikovať a obžalovať  z tisícky násilníkov, ktorí počas Silvestra prenasledovali a sexuálne obťažovali mladé ženy v Kolíne. To je len ďalší prejav zlyhania polície pri riešení kriminality utečencov.

Keď sudkyňa Ross vyvolala meno obžalovaného, hneď sa ozval jeho právnik Florian Storz a suverénnym hlasom ju prerušil a poučil, že si má ešte raz overiť, či sa tak naozaj volá, ako ho menovala. Krátko na to počula zarazená sudkyňa, že obžalovaný sa nevolá Khaled B., ako to mala vo svojich papieroch, ale že jeho meno je Ahmed M. Jej zneistenie ešte narástlo, keď jej Storz ironicky povedal, že ani dátum  jeho narodenia, ako jej ho zistila polícia, nie je správny a že Ahmed M. je o rok a pol mladší. A napokon musela sudkyňa zhltnúť aj to, že obžalovaný nie je Tunisan, ako to mala zapísané, lebo to nie je ničím doložené, keďže nemá žiadne dokumenty. Potom ako sa sudkyňa nervóznym a neistým hlasom opýtala, či dotyčný muž, ktorý sedí pri právnikovi, je aspoň naozaj jeho mandantom, tak plná sála vybuchla smiechom.

Celá vec vyznela ešte absurdnejšie , keď sudkyňa zisťovala pôvod Ahmeda M. Právnik odpovedal, že je analfabet, ale že nevie povedať ani to, odkiaľ pochádza. Do toho sa zapojil tlmočník a prehlásil, že veľmi pochybuje, že je Tunisan – ako M. sám pôvodne tvrdil – lebo jeho arabština znie tak, ako sa hovorí v Alžíri. Samotný M. sa k tomu už nevyjadril a pred sudkyňou zaťato mlčal.

Sudkyňa sa na to zmohla len na hnevlivú rezignovanú poznámku :“Zrejme sa nesmieme dozvedieť, kde sa narodil a kde vyrastal a tiež sa nemáme dozvedieť o koho tu ide.“ V podstate jej táto veta len nechtiac a mimovoľne vykĺzla z úst. S veľkou pravdepodobnosťou ju k tomu podnietila vnútorná zlosť nad svojou bezmocnosťou a trápnosťou.

 Nakoniec boli Ahmed M., Sami S. a Younes A. odsúdení na podmienčný trest šesť mesiacov. To znamená, že sú na slobode a môžu páchať ďalšie trestné činy a vystupovať pod inou identitou, keďže súdu ničím nedoložili, kto sú a odkiaľ sú. Celé súdne pojednávanie bolo tak len úbohou súdnou fraškou a len malo upokojiť verejnosť. Prítomní sa však len presvedčili, že nemecká justícia je voči takýmto páchateľom bezmocná a bezzubá.

Proces pred kolínskym súdom ukázal však aspoň jedno. Kriminálni utečenci zo severnej Afriky – pričom slovo utečenec v ich prípade nie je na mieste – cestujú po EÚ zo Španielska, Talianska či Grécka. Predtým odhodia ale svoje dokumenty, lebo vedia, že to ich chráni pred väzením v prípade, že sa za svoje trestné činy dostanú pred súd. To ich v Nemecku chráni aj pred vyhostením z krajiny. Je bežné, že takéto typy si v priebehu času, ak boli opakovane zatknutí, postupne vymysleli aj desať rôznych identít. To, čo demonštroval tento proces - a čo vládni politici len zakrývali a prekrúcali - to však veľká časť nemeckej verejnosti vedela už dávno predtým.

Ani jeden z troch mladých mužov, ktorí sú podľa vlastných údajov viac ako rok v Nemecku, neprejavil po celý čas nijakú snahu, že sa chce v Nemecku integrovať. A samozrejme ani jeden nepožiadal o azyl. Živili sa len kradnutím. Všetci traja ale prízvukovali, že chcú ostať v Nemecku.

Je ťažko odhadnúť, koľko podobných nebezpečných typov sa túla Nemeckom. Či sú ich tisícky, alebo až desťtisícky, prípadne ešte viac. Jedno je isté – čím viac takýchto procesov zinscenuje nemecká justícia, tým istejšie sa pri páchaní kriminálnych činov budú cítiť podobné typy, ako traja (ne)odsúdení muži z Afriky.