Nový objav! Kvantové poznanie: Je naše myslenie a rozmýšľanie kvantovo-mechanické? A len preto myslíme extrémne rýchlo?

Svet je často neistý a nedeterminovaný – je plný neurčitostí. Klasická štatistika môže len zle a neúplne opísať, ako sa s tým naša myseľ – naše myslenie - vyrovnáva.

Oveľa lepšie tu fungujú modely pravdepodobnosti z kvantovej mechaniky.  Kvantová logika dokáže zmapovať, ako ľudia konajú, keď čelia neistote a ambivalencii. To nevyhnutne neznamená, že kvantové mechanické procesy určujú naše myslenie.

Niektorí kvantoví experti to však predpokladajú a či dokonca tvrdia.

Ako presne funguje náš mozog, je dodnes nejasné. Experti si stále lámu hlavu nad tým, ako presne spracovávame informácie a ako sa na ich základe rozhodujeme. Veci sa ďalej komplikujú tým, že naše správanie sa nemusí nevyhnutne riadiť klasickou logikou.

Známym príkladom toho je nasledovné:

Fiktívna osoba Richard hrá hazardnú hru hádzaním mince. Ak mu padne hlava, vyhrá 200 eur, ak znak, prehrá 100. Ak mu poviete výsledok po prvom hode, zvyčajne bude hrať znova - bez ohľadu na to, či prehral alebo vyhral. Ale ak ho necháte v neistote o výsledku hodu, bude mať tendenciu odmietnuť ďalšie kolo. Toto typické ľudské správanie prvýkrát objavili Amos Tversky a Eldar Shafir zo Stanfordskej a Princetonskej univerzity v roku 1992.

Je ale v rozpore s klasickou teóriou pravdepodobnosti.

Richard by sa totiž podľa nej musel rozhodnúť o ďalšom hode aj v prípade, že by bol výsledok utajený, pretože presne to robí bez ohľadu na výsledok, ak ho pozná.

Psychológovia sa s takýmito „iracionálnymi“ vzormi správania stretli už v prvej polovici 20. storočia. Vedú k množstvu dobre známych paradoxov v behaviorálnej ekonómii, v ktorej ľudia údajne konajú nelogicky, keď čelia neistote. V skutočnosti nielen takéto viac či menej vykonštruované paradoxy spôsobujú, že veda ťažko hľadá vysvetlenia.

V konečnom dôsledku je každý rozhodovací proces založený na určitej miere neistoty.

Jednoducho nemáme dostatok mentálnych zdrojov na to, aby sme naraz pochopili všetky aspekty veci a zahrnuli ich do svojich úvah. V tejto súvislosti odborníci hovoria o

„obmedzenej racionalite“. Preto sa rozhodujeme pomocou heuristiky – ide o prístup, pri ktorom robíme rýchle vyhlásenia len s malým množstvom informácií. A v závislosti od toho, aké informácie analyzujeme a v akom poradí ich prijímame, sa mení naša perspektíva a v konečnom dôsledku aj naše myslenie a správanie.

Niektorí odborníci preto považujú klasickú štatistiku za nevhodnú na opis a presnú predpoveď ľudského správania a tým aj myslenia.

Preto sú si istí, že tu može pomocť kvantová mechanika.

Aby sme pochopili tento sled myšlienok, musíme pochopiť rozdiel medzi kvantovou fyzikou a klasickou fyzikou. V klasickej realite má každý systém súčasne iba jeden stav.

Prpomeňme si tu Schrödingerovu mačku v krabici – myšlienkový experiment slávneho fyzika Erwina Schrödingera (1887-1961) (pozri „Schrödingerova mačka“). Aj keď sa nepozeráte do krabice, mačka je jasné, že mačka je buď mŕtva alebo živá. V kvantovej mechanickej fyzike by však bola v superponovanom stave, takpovediac živá aj mŕtva, a to dotiaľ, kým by sa krabica neotvorila a neskontrolovala. Až potom sa vlnová funkcia „zrúti“ – ako by povedal fyzik – ktorá popisuje stav mačky; až teraz je zviera skutočne mŕtve alebo živé.

V kvantovom svete môžu objekty existovať v superpozícii niekoľkých možných stavov. Toto sa nazýva superpozícia.

V deväťdesiatych rokoch belgický fyzik Diederik Aerts prvýkrát navrhol použiť kvantovú fyzikálnu superpozíciu na opis ľudského správania a myslenia. Dvaja psychológovia Emmanuel Pothos z City University of London a Jerome Busemeyer z Indiana University Bloomington, okrem iných, pokračovali v jeho myšlienke aj v roku 2000.

Ich vysvetlenie:

Rozhodnutia sú založené na neurčitých stavoch, ktoré zahŕňajú intuitívne pocity konfliktu, nejednoznačnosti alebo neistoty. „Superpozícia“ zachytáva tieto zmiešané pocity.

„Na rozdiel od klasickej logiky je kvantová logika vhodná na prezentovanie rôznych uhlov pohľadu alebo pohľadov súčasne“, tvrdí Günther Wirsching, matematik.

Keď uvažujeme o rôznych možnostiach, v duchu si ich predstavíme. Po prvé, všetky možnosti existujú vedľa seba a každá má určitú pravdepodobnosť, že bude takpovediac vybraná. Tomu zodpovedá kvantová mechanická superpozícia niekoľkých stavov.

Ak sa potom zameriame na jednu možnosť, vlnová funkcia sa zrúti a ostatné voľby už pre nás zrazu neexistujú.

„V závislosti od toho, na ktoré environmentálne podnety sa vedome alebo nevedome zameriate, dostanete jeden alebo druhý výsledok,“ vysvetľuje Günther Wirsching.

Je to podobné meraciemu experimentu v kvantovej mechanike.

Ak meriate hybnosť častice, už nemôžete vidieť jej polohu a naopak (hybnosť sa rovná hmotnosti vynásobenej rýchlosťou). Tým, ako meriame – čo v konečnom dôsledku znamená zahrnúť určité aspekty do rozhodnutia a ostatné vynechať – ovplyvňujeme výsledok.

Matematici ako Wirsching používajú na opis týchto rozhodovacích procesov modely kvantovej mechanickej pravdepodobnosti: „Na rozdiel od klasickej logiky je kvantová logika vhodná na reprezentovanie rôznych uhlov pohľadu alebo názorov súčasne.“

A na tom by sa malo zakladať aj naše myslenie a rozmýšľanie.