Niekoľko kritických pohľadov na svet Židov a kresťanov; stručná história ich konfrontácie – 2. časť

Za vlády kňazov a rabínov vzniká najrigoróznejší monoteizmus a vytvára sa nový duch židovstva, ktoré je vo všetkom riadené a usmerňované len religióznym zákonom. Po zničení Jeruzalema Titom sa zdalo, že aj Židia budú navždy zničení a prestanú existovať predovšetkým ako svojbytné religiózne spoločenstvo. Judea ležala spustošená v troskách svojich miest a dedín. Jej obyvatelia boli z veľkej časti vyvraždení, alebo zotročení a ďalší rozutekaní do vzdialených krajín. Izrael sa stal rímskou provinciou, bez akýchkoľvek vlastných kompeencií. No už po relatívne krátkom čase zaznamenalo rozbité a zdecimované židovstvo ďalší zázrak svojho obnovenia, azda ten najpodivuhodnejší a najneobvyklejší. 

V malej osade Jabne, nedaleko prístavu Jaffa, založil významný židovský učenec Jochanan ben Sakkai “Dom výuky” a zhromaždil okolo seba niekoľko desiatok priateľov, učencov a žiakov, ktorí prežili strašnú pohromu, spôsobenú Rímom a jeho brutálnymi légiami. To, čo sa vtedy realizovalo v Jabne, nedokázal nijaký iný národ a stalo sa to najdôležitejšou charakteristickou črtou židovstva. Celkom sa podriadilo len vedeniu učencov. 

Od toho okamihu nerozhodoval o postavení nejakého muža jeho pôvod, titul či majetok, ale výlučne jeho intelektuálne a duchovné schopnosti. Ktokoľvek z ľudu sa mohol stať učencom či rabínom, a tak mohol patriť k najvyššej elite národa. Jedinou podmienkou bolo veľké nadanie a neprestajná učenlivosť. História Židov je od čias Jabne plná príkladov, ako sa z najchudobnejších židovských detí vytrvalými a obsiahlymi štúdiami stali učení muži, ktorí užívali najvyššiu autoritu u svojho národa a nehynúcu slávu. Život národa sa koncentroval na synagógu, domy výuky, školy, na rabínov, mudrcov a učencov. Tak vznikol systém výchovy a výuky mladých ľudí, ktorý nemal páru nikde vo svete (pocit mimoriadnosti musel pritom logickým spôsobom ďalej narastať) a ktorý bol dosiahnutý až v Európe 19. storočia, no nie v takej kvalite a ani v takom rozsahu. 

To, čo sa vytvorilo v izraelskom Jabne sa roznieslo veľmi rýchlo aj do všetkých židovských obcí diaspory a stalo sa natrvalo nevyhnutnou tradíciou Židov. K tomu pribudlo aj to, že všetky židovské obce v diaspore komunikovali veľmi živo s Izraelom a i navzájom, takže učenosť a múdrosť Židov narastala priam explozívne. Niečo obdobné neexistovalo nikde inde na svete. Brilantná židovská učenosť sa z pochopiteľných dôvodov musela stať tŕňom v oku miestnych autorít. Žiarlili na ňu predovšetkým Gréci, ktorí sa pokladali za duchovnú elitu kresťanstva. Konflikt medzi Židmi a kresťanmi sa stával čoraz vyhranenejší a intenzívnejší. Učenosť nadobúdala v stredoveku neustále väčší význam a Židia boli preto všade nepríjemní a obávaní konkurenti. Najvyššou aristokraciou Židov sa stali učenci, čo bolo absolútne ojedinelým fenoménom. To bol dôvod, prečo sa každý Žid snažil už od útleho veku pracovať na svojom vzdelaní.

Až do štvrtého storočia nebolo kresťanstvo od židovstva jednoznačne ohraničené a v mnohých aspektoch viery vládli v oboch táboroch rovnaké pohľady Cirkevní otcovia sa však čoraz viac obávali nebezpečného židovského vplyvu na kresťanov, pretože boli neporovnateľne učenejší a v diskusiách o sporných náboženských otázkach ich učení rabíni vysoko prečnievali kresťanských učencov. To sa malo radikálne zmeniť už po nicejskom koncile. Až dovtedy slávili kresťania svoj najvýznamnejší sviatok Veľkú noc presne v tom čas, keď Židia oslavovali Pasah-sviatok. Koncil v Nicei to zrušil a prehlásil, že nechce mať nič spoločné s nepriateľským židovským národom.   

V roku 313 vydal cisár Konštantín Veľký svoj svetoznámy milánsky edikt, ktorý zaručoval slobodu a rovnoprávnosť všetkým náboženstvám Rímskej ríše. Platilo to aj pre kresťanov a Židov. No už o dva roky neskôr Konštantín pripustil, ba i sám podnietil útoky na Židov. Po jeho smrti sa kresťanstvo postupom času stalo vládnúcim náboženstvom starého Ríma a začalo proti židovstvu neúprosný boj. Netolerancia voči Židom narastala a cisár Teodozius (379-395) sa musel zasadzovať za ochranu ich práv. V tom čase vedú ostrú kampaň proti ním predovšetkým milánsky biskup Ambrozius, konštantinopolský arcibiskup Chrizostom a cirkevný otec Hieronym. Ambivalentný vzťah mal k Židom aj veľký Augustín, ktorý sa na jednej strane zasadzoval proti označovaniu Židov ako bohovrahov, no na druhej strane napísal polemický traktát Proti židom. Všetky tieto súvislosti treba chápať pod zorným uhlom faktu, že kresťanstvo sa spolitizovalo a v štáte nadobudlo významnú politickú funkciu. Stalo sa dôležitým mocensko-politickým faktorom. Z toho pohľadu je pochopiteľné, že v Židoch videlo nebezpečného konkurenta o moc a vplyv, ktorého preto muselo potierať a potlášať všetkými prostriedkami. 

Keďže židovská diaspora sa roprestierala tak na západ, ako aj na východ od Palestíny a jej problematika je nesmierne obšírna, budem sa v ďalšom koncentrovať len na západnú diasporu. V 6. storočí západnú Európu už ovládali Germáni, ktorí od Rimanov len prebrali nedôveru a nepriateľstvo voči Židom. V roku 533 koncil v Orleánse vydal pod hrozbou exkomunikácie zákaz uzatvárania kresťan- sko-židovských manželstiev. V roku 534 v Byzancii uzrel svetlo sveta najznámejší právny kódex všetkých čias – rímske právo, corpus juris civilis. Sú v ňom zahrnuté aj všetky protižidovské zákony. Toto právo sa neskôr stalo základom všetkých právnych zákonníkov jednotlivých stredovekých štátov v Európe. Židia sú v nich reglementovaní ako poddaní druhej triedy a tí, ktorí zabili Ježiša Krista.