Niekoľko kritických pohľadov na svet Židov a kresťanov; stručná história ich konfrontácie – 1. časť

Kde chýba hlboké vzájomne poznanie, tam často nie je tolerancia a porozumenie

Židovstvo, židovská otázka a vzájomné vzťahy Židov a kresťanov predstavujú takú nesmierne zložitú záležitosť, že akokoľvek komplexne sa ju pokúsime analyzovat a popísať, vždy sa vystavujeme nebezpečiu, že sme sa v mnohom nedotkli podstaty a že sme vynechali nejaké dôležité fakty. 

Zásadne možno povedať, že kto nepozná históriu židovského národa podrobne, nemôže porozumieť ani jeho problematiku a jeho životnú filozofiu. Nijaký iný národ neprežil takú pohnutú a strastiplnú históriu doma i v diaspore ako potomkovia biblického národa po ich rozprášení do všetkých kútov sveta. Javiskom ich osudov sa po ich porážke v roku 69 rímskym cisárom Titom stala takmer celá planéta. Z Palestíny sa rozpŕchli do Egypta, do celého Orientu, Afriky, Európy, Ameriky, Číny, Indie, Japonska, Austrálie. 

Kde sa zrodilo nepriateľstvo a vzájomná hlboká nedôvera kresťanov a Židov, a prečo pretrvávajú stáročia a siahajú fakticky až do súčasnosti?

Ak kresťanov považujeme za priamych pokračovateľov tradície starého Ríma, tak môžeme povedať, že len nadviazali na pocity starých Rimanov, ktoré títo prechovávali voči Židom. Rimania ich mimoriadne neznášali, lebo sa im zdali záhadní a nepochopiteľní. Ich náboženstvo im pripadalo nanajvýš podivné. Na rozdiel od náboženstiev iných národov sa zakladalo na ústrednej idee neviditeľného, všemocného a jediného boha. Čosi také bolo v tom čase neslýchané a všetkých nežidov to poburovalo takou mierou, že dnes si to nevieme ani predstaviť. Židov nemali v láske už ani Egypťania, a to isté platilo pre Grékov. 

Najviac nenávisti však voči Židom spôsobili dve veci. Pokladali sa za bohom (boli vynálezcami monoteizmu, hoci už faraón Echnaton inklinoval k jednobožstvu; pozri aj môj román NOFRETETE A ECHNATON ) vyvolený národ, čím sa vyvýšili nad všetky ostatné národy staroveku, ktoré v tom čase boli ovládané polyteistickými predstavami. Druhou veľmi závažnou vecou bolo, že vošli do histórie ako vrahovia Ježiša Krista, čo samozrejme nebolo pravdou, lebo Ježiša súdili, odsúdili i popravili Rimania, ktorí si v tom čase podrobili Palestínu a v nej vládli.

Európa a špeciálne Nemecko, sa začali podrobnejšie zaoberať židovskou históriou až v minulom storočí. Napriek tomu ostala širokej verejnosti až do dnešného dňa celkom neznáma. A tak sa nemožno diviť, že kresťania vo všeobecnosti sú vo svojom postoji k Židom ovládaní množstvom predsudkov. 

Ak chceme, aby sa v hlavách jedných i druhých zmenil vzájomný pohľad na seba, tak je nevyhnutné odstrániť tieto predsudky, ktoré sú však obojstranné. Už rímsky koncil v roku 1965 vydal prehlásenie, podľa ktorého sa mala raz navždy ukončiť dlhá história excesívnej nenávisti medzi kresťanmi a Židmi. Do života ju uviedol v štvrtom storočí rímsky cisár Konštantín Veľký.

V ďalšom sa pozrieme na niekoľko najdôležitejších faktov z dejín židovstva. Je nespornou skutočnosťou, že odkedy Židia vstúpili na javisko dejín, vyvolávali u okolitých kmeňov a národov extrémne odmietanie, ba až nenávisť, na čom sa veľa nezmenilo až do dnešných dní. Zodpovedať komplexne a objektívne a ešte aj v rámci krátkej úvahy, prečo tomu tak je, je priam nemožné. Na tomto mieste nie je bez zaujímavosti sa zmieniť, že podobne ťažko je vysvetliť fenomén obavy európskych národov pred Nemcami. Ak by sme Nemcov a Židov uviedli istým spôsobom na “spoločného menovateľa”, tak sa môžeme pýtať, čo je na nich spoločné, čo vyvoláva v iných obavu, nedôveru, ale svojím spôsobom aj obdiv. Inými slovami, v čom spočíva ich tremendum a v čom ich fascinózum?  

Najprv však povedzme, že Židia i Nemci pôvodne hľadali určitú symbiózu, čo relatívne dlho aj fungovalo, ale napokon u Nemcov začal vznikať pocit, že im takpovediac prerastajú cez hlavu. To viedlo ku vzniku kolektívneho strachu Nemcov pred Židmi a tragicky vyústilo do Hitlerom iniciovanému “Endlösung der Judenfrage” konečnému riešeniu židovskej otázky. 

Ako som už uviedol, tak Nemci a Židia majú isté spoločné vlastnosti, ktoré iné národy nemajú, alebo ich nemajú v takej výraznej miere. Je to predovšetkým pocit mimoriadnosti a neobyčajnosti. Byť mimoriadnym a neobyčajným, to vyvoláva u iných na jednej strane obdiv, no na druhej strane i závisť a ak sa k tomu druží aj strach, potom dokonca až vražednú nenávisť. 

Principiálne však vždy ide o to, ako so svojou mimoriadnosťou zaobchádzame. Ak sme skromní a prenecháme vždy len iným, aby ju vyzdvihovali a chválili, potom bude počet našich neprajníkov relatívne nízky. Ak ju však sami neustále zdôrazňujeme a ňou istým spôsobom provokujeme, tak vyvolávame v svojom okolí neobľúbenosť a deštruktívne agresie. V prípade, že tak koná celý národ a prízvukovanie svojej mimoriadnosti prezentuje ako kolektívnu vlastnosť svojho etnika, potom to iné národy chápu ako nadradenosť, ktorá sa im môže javiť ako nebezpečie, ktoré ich ohrozuje. 

Na tomto mieste sa žiada zdôrazniť, že mimoriadnosť aj zaväzuje (práve tak ako by mal zaväzovať aj majetok, lebo len tak možno vytvoriť ideu solidárnej demokracie; demokracia bez solidárnosti postráda sociálny aspekt a kde tento chýba, neexistuje opravdivá demokracia, ale len formálna demokracia), lebo vo svojej pozitívnej variácii, keď sa snúbi s ušľachtilosťou, má snahu slúžiť všeobecnej pospolitosti a nielen jedincovi či jeho najbližšej rodine. Najhoršie však je to, ak pocit mimoriadnosti prerastie do idey neochvejného presvedčenia o vlastnej vyvolenosti a ak si táto vyvolenosť nárokuje ešte aj na výlučnosť. To potom zvádza k extrémnej snahe chcieť všetkým určovať, ich manipulovať a používať.

Starý Izrael sa pokladal za mimoriadný národ a preto keď sa po prvý raz v dávnovekom Oriente stal vplyvnou politickou mocou, bol v jeho histórii konflikt s inými národmi takpovediac naprogramovaný už od samého jej počiatku. Po prvý raz sa stretávame s kmeňom, z ktorého neskôr vznikne Izrael, ešte v časoch “rozbriežďovania sa dejín”, niekedy na začiatku 2. tisícročia pr. n. l. Z Uru (južný Babylon) vedie jeho putovanie do Haranu (severozápadná Mezopotámia) a neskôr ďalej do Jordánska. Počas veľkého sucha, ešte predtým ako sa praotec Abrahám a jeho syn Izák usadia v Zemi zasľúbenej, sa ich predkovia vydajú do Egypta. Neskôr, keď Palestína trpí strašným hladom, odchádza Jakub, ktorý dostal aj meno Izrael (boží bojovník), znova do Egypta. 

V krajine faraónov sa židovské kmene v priebehu štyristo rokov vyformujú k národu, ktorý Mojžiš vyvedie z Egypta. Od Jahveho dostane na vrchu Sinaj desať prikázaní, ktoré sa pre povedomie Hebrejov stanú navždy ich Magna charta. Za Šalamúna a Dávida dosiahnu Izraeliti vrchol svojej štátnej moci. Napriek tomu to vnútri židovstva neustále vrie a po sto rokoch jednoty sa kráľovstvo rozpadne na dve samostatné kráľovstvá – Judeu a Izrael. 

Politické, kultúrne a náboženské boje v ich vnútri, ako aj medzi nimi, sa neustále stupňujú a národ Židov sa neodvratne rúti do katastrof, pred ktorými ho varujú viacerí významní proroci vo svojich nezabudnuteľných rečiach. S útokom agresívnych mocichtivých Asýrčanov sa začína nekonečná tragédia Židov Izraela a napĺňajú sa apokalyptické vízie jeho prorokov. 

Ich panovníci, Tiglatpileser a Sargón Akadský, dajú Židov odvliecť do zajatia. Tým sa navždy spečatil osud desiatich kmeňov kráľovstva Izrael. O poldruha storočia pripraví zvyšným dvom izraelským kmeňom kráľovstva Judea podobný osud Nabuchodonozor. Kruh akoby sa uzatváral. K riekam Eufrat a Tigris, odkiaľ predkovia Abraháma raz pradávno vyrazili ako slobodní muži na západ, sa o veľa storočí neskôr vracajú ich potomkovia ako zajatci. 

Nespočetne veľa národov a kmeňov bolo takto v priebehu histórie navždy vyhladených. Aj izraelským kmeňom sa stalo to isté; nie však kmeňom judejským. Judea obstála v preťažkej skúške. Vyplynula  mimoriadnosť Židov práve z nej? Naučili sa v nej pre všetky časy, ako odolávať zhubným katastrófm a poznačilo to ich charakter tým spôsobom, že takmer vždy dokázali byť chytrejší a šikovnejší ako druhí? Zakódovalo to do ich génov navždy nedôveru a vyvinul sa z toho pocit, že sú vždy len sami proti všetkým, a tak majú právo používať v boji o prežitie všetky im dostupné prostriedky, a to dokonca aj vtedy, ak im už nejde len o čisté prežitie?

V babylonskom zajatí prišlo k renovácii židovského ducha, čo zachránilo Židov ako národ po rozbití ich kráľovstva. V ňom po prvý raz naplno obsiahli skvelý myšlienkový svet svojich prorokov a pochopili ústrednú myšlienku ich posolstva, ktorá hlásala, že národ ak je silný a má silnú vieru, je schopný prežiť aj bez vlastného štátu, bez vlastného teritória, ba dokonca aj bez chrámu svojho božstva. Niečo také sa dovtedy nepodarilo nijakému inému národu a ani potom (v skromnejších dimenziách to realizovali ako jeden z málo národov aj Slováci) nie. Keď sa Židia po polstoročí postupne smeli vracať do vlasti, začali s budovaním rozrušeného chrámu a vytvorili si teokratický štát. V ňom sa po prvý raz stáva najvyšším predstaviteľom moci hlavný kňaz. Za kňaza Ezru dochádza k obnoveniu starého zväzku s Jahvem. Je to Ezra, ktorým začína nová história židovstva a či história nového židovstva.

Pokračovanie nasleduje