Nie som Merkel, som Dorothea Kasner. Stráca kancelárka pamäť?

Kancelárka pôsobila pred „súdom“ nervózne a neisto. Vo štvrtok musela vypovedať ako svedok pred parlamentným výborom Bundestagu, vyšetrujúcim špionážnu NSA-aféru. Škandálna a vysoko brizantná aféra, keď Američania odpočúvali svojich priateľov Nemcov a dokonca i samotnú Merkel a keď manipulatívne ovplyvňovali aj nemeckú tajnú službu BND.

Merkel bola podozrievaná z toho, že o veci vedela a že to zatajovala.

Predseda vyšetrovacieho výboru, P. Sensburg jej na úvod prečítal povinné upozornenie. Ak kancelárka bude luhať, tak v prípade, že jej bude dokázané úmyselné klamstvo, tak jej hrozí až päťročné väzenie.  

Merkel vypovedala ako posledná z celého radu svedkov, ktorí v priebehu vyšetrovania ťahajúceho a naťahujúceho sa už celé tri roky, boli tiež vypočutí. Hneď na začiatku vypočúvania sa jej stala veľká „nehoda“, niečo veľmi pozoruhodné, dokonca zarážajúce, pretože to jednoznačne naznačovalo, že kancelárka je vnútorne, hlboko pod povrchom, maximálne nervózna a neistá.

Svedok musí na úvod vypočúvania najprv hlasne a zreteľne povedať svoje meno – aj keď ho všetci poznajú.  Merkel vo svojej nervozite povedala ale svoje dievčenské meno: „Volám sa Angela Dorothea Kasner.“

Potom sa zahanbene a zmätene opravila a povedala svoje správne meno. To je jednoznačný poukaz na to, že sa bude klamať - to by povedal každý dobrý psychológ, najmä ten, ktorý je zbehlý v psychológii podvedomia. 

Nikto z členov vyšetrujúceho výboru to však nevyužil na to, aby jej zasadil prvý účinný „úder“.  

Parlamentná „inkvizícia“ vypočúvala kancelárku v takzvanej eurosále Bundestagu, kde bolo prítomných aj veľa občanov. Niekto z nich zašepkal: “Tej sotva niečo hrozí, čokoľvek aj povie. Všetko je len formalita. Jediné čo hrozí v tomto prípade nám občanom, sú ďalšie štyri roky merkelizmu.“  

„Vypočúvanie“ kancelárky prebiehalo akoby podľa dohovoreného scenára, aj keď to nemožno dokázať, ale len sa domnievať na základe istých príznakov. 

Napríklad žiadny z „inkvizítorov“ nevŕtal systemticky do niektorých málo uspokojivých výpovedí Merkel. Len“zelený“ poslanec Hans Christian Ströbele si neodpustil niekoľko ironických „zavrčaní“.

V priebehu vypočúvania sa Merkel stala suverénnejšia a istejšia. Keďže neprichádzali žiadne prekvapivé a tvrdé ataky. Napokon sa to dostalo do takej polohy, že ak sa niečo Frau Merkel na niektorej otázke znepáčilo, tak zareagovala výsmešným: „Na, aber ich bitte Sie – No, ale prosím Vás“ (v zmysle: Ale čo si to len dovoľujete, to si vyprosím). A vec bola vybavená. 

Počas trojhodinového výsluchu (lepšie povedané: priateľskeho, zhovievavo vedeného „informatívneho“ rozhovoru) „ponukla“ Merkel veľmi často „slabé miesto“ , kde sa dal veľmi ľahko zasadiť zničujúci úder. Avšak  nič také sa neudialo. A tak kancelárka postupne prešla aj sama do útoku.

Keď ku koncu zaznelo upozornenie od jedného člena výboru, že spolupráca zahraničných tajných  služieb – nemeckej BND a americkej NSA – vyžaduje viac kontrol zo strany štátu, tak Merkel vymenovala, aké kontroly sú už praktizované a potom sa ironicky opýtala: „Aké ešte chcete mať?“

Ak sa vypočúvanie svedka zvrhne takým spôsobom, že ten, kto má len odpovedať na otázky, dokonca začne sám klásť otázky svojíim vyšetrovateľom, tak potom je jasným víťazom on a vyšetrovatelia svoj zápas prehrali. Ale pre toho, kto vidí za kulisy javiska, bolo od začiatku jasné, že v tomto divadielku zvíťazí Merkel.

Z môjho pohľadu bola réžia toho, čo sa dialo na javisku, už dávno napísaná.

Merkel na záver „vysvetlila“ ešte aj to, prečo sa predstavila pod iným menom. Povedala: „To preto, lebo som roky zvyknutá povedať k mojmu menu Dorothea vždy len moje dievčenské meno Kasner.“

Naozaj „skvelá“ Merkel. Na všetko má „vždy“ správnu odpoveď. Aj keď neraz len tak svojsky správnu.

Kancelárka nakoniec odchádzala z „vyšetrovania“ čistá ako lalia a nepoškvrnená a bezúhonná ako legendárna panna Orleánska, Jana z Arku.