Nevie Brusel, že Erdogan bol väznený ako nepriateľ Turecka a demokracie?

Brusel a nemecká kancelárka buď nepoznajú isté fakty z Erdoganovho života, alebo ich ignorujú a zastierajú pred verejnosťou. Najprv sa však pozrime v súvislosti s Erdoganom na nemecký Grundgesetz – na nemeckú ústavu – vyhlásenú 23. mája 1949. Jej vypracovanie bolo v mnohom odstrašujúco ovplyvnené cez Hitlerov Ermächtigungsgesetz, ktorý som už v jednom nedávnom blogu spomenul. Nové Nemecko sa chcelo svojou demokratickou ústavou absolútnou mierou poistiť proti tomu, aby sa už nikdy nemohlo zopakovať niečo podobné, ako urobil Hitler, ktorému Nemci neuveriteľne ľahko a doslova hlúpo sadli na lep.

Ústrednou myšlienkou nemeckého Grundgesetzu – novej nemeckej ústavy – bolo to, aby si nové povojnové Západné Nemecko dokonale vzalo ponaučenie z dvanástich rokov brutálnej vlády a panstva nacionálneho socializmu v Hitlerovom Nemecku. Z toho dôvodu sú v nemeckej ústave pevne zakotvené takzvané Garantieklauseln, teda odstavce, ktoré za nijakých okolností nesmú byť nikdy dodatočne zrušené. Žiadny nový zákon ich nemôže eliminovať. Preto musia platiť a byť dodržiavané „večne“.

Centrálnym jadrom tejto ústavy sú Grundrechte aller Bürger in Deutschland – základné práva všetkých občanov v Nemecku. Ku Garantieklauseln patria odstavce 1 a 20, ktoré chránia die Würde des Menschen und die föderale, demokratische und soziale Struktur der Bundesrepublik, teda dôstojnosť človeka a federálnu, demokratickú a sociálnu štruktúru Spolkovej Republiky. Tie sú chránené vo svojej nezmeniteľnosti takzvanou Ewigkeitsklausel – klauzulou večnosti.

Preto už len na základe týchto faktov, ktoré vyplývajú z nemeckého Grundgesetzu, sme my, občania EÚ smeli a dokonca aj  museli od nemeckej kancelárky právom očakávať, že rešpektovanie a  dodržiavanie takýchto demokratických práv bude dôrazne požadovať aj od iných premiérov a prezidentov a celkom špeciálne od tých, ktorých krajiny sa chcú stať členmi Európskej Únie. Nič podobné sa však neudialo.

Pritom by stačilo, keby kancelárka bola Erdoganovi pripomenula nasledovné riadky z jednej islamskej básne, ktorú v roku 1998 recitoval z príležitosti islamskej konferencie v meste Siirt. Sú to slová, ktoré už vtedy jasne poukazovali na jeho úmysly a ciele: Demokracia je len vlakom, na ktorý musíme nastúpiť, pokiaľ sa nedostaneme k nášmu cieľu. Mešity sú našimi kasárňami, minarety sú našimi bajonetmi, ich kopule sú našimi helmami a veriaci sú našimi bojovníkmi.

Za šírenie tejto básne bol Erdogan odsúdeny na desať mesiacov väzenia a k doživotnému zákazu vykonávania akýchkoľvek politických aktivít. Dôvodom bol jeho útok  na demokraciu a nabádanie k útokom na iné náboženstvá a iné rasy. Od marca 1999 bol väznený.

Teraz je tento muž prezidentom Turecka, ktorý má absolútnu moc a realizuje to, za čo bol odsúdený. A v tomto zmysle, samozrejme, destabilizuje aj EÚ a jeho kresťanskú kultúru.