Nica je len dôsledok veľkých prešľapov politiky Paríža a jeho dávnych koloniálnych hriechov

V 19. storočí bolo Francúzsko druhou najväčšou koloniálnou mocnosťou na svete. A ešte do roku 1945 malo v Afrike 14 kolónií. Svoj štátny rozpočet napríklad v roku 1900 finacoval Paríž až na 80 percent z bezohľadného drancovania svojich kolónií.

Od roku 1830 sa koncentroval Paríž z geopolitických dôvodov predovšetkým na upevňovanie a rozširovanie svojich koloniálnych nárokov v Afrike. V severnej Afrike to bol Maghreb, ktorý ovládal s nasadením všetkých mu dostupných prostriedkov a kde krvavo a brutálne potláčal každú vzburu. V rokoch 1845 až 1897 dobyl celú Saharu a veľké časti západnej a strednej Afriky.

Prevažná časť obyvateľov francúzskych afrických kolónií boli moslimovia, a tak Paríž vypracoval perfektný koncept „predpisov a pravidiel“, ako treba držať svojich mohamedánskych koloniálnych poddaných pod kontrolou. To, že v tomto koncepte hrala významnú úlohu armáda, nemusím tu zdôrazňovať.

Krviprelievanie, ktoré sa teraz odohralo v Nice, je strašná katastrófa. To tu nemusím pripomínať, ani ďalej rozoberať.

V súvislosti  s krvavou tragédiou v Nice si ale treba uvedomiť dva rozhodujúce fakty.

Koloniálne otroctvo, do ktorého Francúzsko na  stáročia vtiahlo  v Afrike milióny moslimov  a neľútostne ich vykorisťovalo, ponižovalo a držalo ich v biede, sa hlboko „vpálilo“ do ich kolektívnej pamäti. A tak  mnohých potomkov týchto koloniálnych otrokov ešte aj dnes ovláda nenávisť a túžba pomstiť sa Francúzsku.  To prirodzene ani v najmenšom neospravedlňuje moslimského páchateľa, ktorý v Nice beštiálne spôsobil smrť desiatok nevinných, medzi nimi aj malých detí.

Druhým faktom, pred ktorým ale politickí vodcovia EÚ, ako Hollande a Merkel, zatvárajú oči, je absolútna nevyhnutnosť zmeniť politiku EÚ a predovšetkým politiku Francúzska.

Od roku 1999, keď Západ pod vedením USA – inak vyjadrené na príkaz Bieleho Domu – rozpútal „úspešnú“ vojnu proti Juhoslávii, ktorá bol hrubým narušením medzinárodného práva, sa touto cestou uberáme ďalej. A „úspešne“, spolu s naším „priateľom a spojencom“ USA sme zničili a sputošili viaceré arabské krajiny a priniesli tak smrť aj státisícom nevinných civilistov - moslimov.

Vojna proti Juhoslávii, ktorá ju navždy zničila, spôsobila aj neuveriteľnú vlnu nenávisti a vražednej pomstychtivosti medzi jej národmi, najmä medzi dvoma bratskými etnikami, Srbmi a Chorvátmi.

Okrem toho táto vojna rozpútala aj religióznu nenávisť a explodujúcu neznášanlivosť medzi balkánskymi moslimami a kresťanmi a z toho sa postupne vyvinula živná pôda pre islamistický terorizmus, ktorý veľmi rýchlo nadobudol hrozivé rozmery a dnes sa pred ním desíme a obávame v Paríži, Nice, Londýne, Bruseli, Madride a ďalších veľkomestách Európy.

Naši vodcovia pokračovali vo svojich teroristických vojnách – tak napr. Francúzsko pod vedením Sarkozyho rozbombardovalo Lýbiu a spolu s USA je zločineckým spôsobom zodpovedné za zavraždenie jej prezidenta Kaddáfiho. Aj teraz sú francúzski vojaci aktívni v Mali a ďalších štátoch Afriky.

Vojna, ktorá navždy zničila Juhosláviu, sa stala štartovným impulzom a či imperatívom a výzvou pre oživenie starého kolonializmu v novom šate.

V roku 1990, v takzvanej Parížskej charte, sa Európa slávnostne zaviazala a sľúbila sama sebe, že v budúcnosti z jej pôdy už nikdy viac nevyjde vojna, ale vždy len mier. Všetko však boli len slová a len papier. Veď už o deväť rokov neskôr Európa ničila  brutálnou vojnou vražedne sama seba na Balkáne.

My, Európania, sme boli tí, ktorí sme zasiali semeno terorizmu do sveta a ho ďalej „úspešne“ a systemticky zveľaďovali a ho rozosievali stále ďalej a ďalej po svete – po svete Arabov, moslimov. 

Ak sa k tejto charte nevrátime, ktorú sme  už po pár rokoch hrubo a hanebne narušili a poškvrnili krvou nevinných, tak terorizmus islamistov a jeho rastúcu lavínu už nikdy žiadnymi opatreniami a žiadnymi armádami nezastavíme.