Neznámy Regensburg - je svojou históriou a svojím výzorom perlou európskych miest; 3. časť

Už samotná cesta hore na hrad bola nepríjemná, lebo to nebola cesta, ale niečo ako hlboká hrbolatá brázda. Viezli nás na dvoch starých džípoch a tie divoko nadskakovali, takže sme mali dojem, že každú chvíľu sa môžu prevrátiť. Bolo to pre mňa o to nepríjemnejšie, že bola s nami aj žena, redaktorka z Berlína a tá mala skutočne strach o svoj život. Vedel som, že to nebola dobrá predohra k hlavnému dejstvu - k prehliadke "úžasného" Pustého hradu. Nemal som však predtým ani potuchy, že cesta na hrad bude taká dobrodružná, v opačnom prípade by som ju bol odriekol, dobre vediac, že Nemci sú na kvalitu ciest extrémne citliví. Naši hostitelia ma však uistili, že "cesta" je neproblematická. Keď sme konečne bez úrazu, ale vytrasení a vytrmácaní, prišli na miesto, kde sme očakávali minimálne aspoň impozantné hradné zrúcaniny, tak nasledovalo veľké sklamanie nielen moje, ale predovšetkým "mojich" nemeckých redaktorov. Nič podobné tam nebolo, len niekoľko mizerných zvyškov základov toho, čo vraj voľakedy malo byť mohutným hradom. Skrátka len zopár kameňov, pričom na sebe stáli maximálne len tri či štyri, aj to len na niekoľkých málo miestach. Náš zvolenský archeológ vôbec nezbadal rozčarovanie v tvárach redaktorov a horlivo a dôležito vykladal o úžasnom význame Pustého hradu v minulosti. A vyznievalo to tak, akoby ho pokladal za jeden z najdôležitejších v Európe. Zrejme nikdy nebol v Nemecku a nevidel fascinujúce nemecké hrady. Bol by nám rozprával určite aj polhodiny. Ja som ho však po niekoľkých minútach prerušil a povedal som, že naši hostia sú už unavení a že nás v ten deň čakajú ešte ďalšie pracovné povinnosti. Jeho tvár okamžite odzrkadlovala urazenosť a rozhorčenie. Cestou naspäť už nepovedal ani slova a ja som sa snažil veselým rozprávaním  zmierniť aspoň trochu  znechutenie mojich redaktorov z tejto pre nich zbytočnej exkurzie k hradu, z ktorého v podstate nič neexistovalo. 

Jeden z redaktorov, Jochen, pochádzal práve z Regensburgu a bol skvelým znalcom jeho histórie. To mi však prezradil až na konci našej Pressereise po SR, keď sme sa lúčili na stanici v Petržalke, kam som ho odprevadil. Až neskôr, v Nemecku, som aj naplno pochopil, prečo sa tak útrpne a znechutene usmieval počas nášho krátkeho pobytu na Pustom hrade, kde som sa napokon aj ja necítil najlepšie, a to z toho istého dôvodu ako aj on. Aj naďalej sme ostali v kontakte. Už len preto som vždy ostával so všetkými nemeckými, rakúskymi a švajčiarskymi redaktormi, s ktorými som chodil na Slovensko, v kontakte, aby som priatelsky dozeral na to, aby ich články o SR čoskoro vyšli a aby boli aj dostatočne rozsiahle. Ak organizovalo cestu západných novinárov do Bratislavy naše Ministerstvo zahraničia, tak jeho tlačové oddelenie niečo podobné nikdy nerobilo a preto bola odozva v západných mediách vždy slabá až nijaká. 

Čo sa týka Pustého hradu, tak ani jeden z piatich nemeckých novinárov, ktorých som tam vyvliekol, nenapísal vo svojich rozsiahlych reportážach a článkoch o SR, o ňom ani jediné slovo. Priznám sa, že som pre to mal porozumenie. 

Jochen sa so mnou úzko spriatelil a už čoskoro ma pozval do Regensburgu (myslel som si, že to bolo na oplátku za Pustý hrad). Bol som tam prvý raz a odvtedy je toto úchvatné a jedinečné mesto, aké pre mňa svojou históriou nemá v Európe páru,  mojou veľkou láskou.

Vrátim sa späť do jeho histórie, a síce do obdobia, keď v Regensburgu vládli Rimania. Ich nový legionársky tábor bol v podstate vybudovaný podobne ako starý kohorten-tábor, v ktorom bola umiestnená len jedna rímska kohorta o sile 500 mužov. Jeho opevnenie bolo mohutné. Múry postavené z veľkých masívnych kvadrátových kameňov, boli vysoké 10 metrov a hrubé 2 metre. V nich boli štyri  veľké veže, každá oproti jednej svetovej strane, presne ako to odpovedalo konštrukčným plánom rímskych vojenských pevností. V múroch pevnosti bolo 6 000 legionárov. V jej okolí  sa usadili rôzni remeselníci, obchodníci, hostinskí, dodávatelia potrebného vojenského materiálu, rodinní príslušníci legionárov a aj vyslúžilí vojenskí veteráni. Čím dlhšie trval mier s Germánmi, tým viac sa zvyšovala životná úroveň tejto pevnosti-osady. 

Prítomnosť Rimanov v okolí Regensburgu sa však neobmedzovala len na ich vojenský tábor. V jeho širšom okolí vznikali aj nové osady, medzi ktorými sa budovali cesty a rozvíjalo sa poľnohospodárstvo, vinohradníctvo a obchod. Bolo to mierové a harmonické obdobie rímskej civilizácie v Regensburgu. Trvalo však len šesťdesiat rokov. Už v prvej polovici 3. storočia sa situácia zmenila.

pokračovanie nasleduje