Nezmieriteľnosť vedy a náboženstva? Zánik tradičného náboženstva?

V histórii vývoja západnej kultúry možno v priebehu storočí sledovať výraznú protikladnosť vedy a viery a len nanajvýš zriedkavo aj ich spoluprácu. Vždy sa totiž objavili aj osobnosti, ktoré mali snahu o prekonanie „schizmy“ medzi prírodnými vedami a teológiou. Chceli vytvoriť medzi nimi jednotu a zhodu. Jednou z týchto veľkých osobností na strane teológie bol jezuita, teológ a antropológ, veľký učenec, Francúz Teilhard de Chardin – teológ a prírodovedec v jednej osobe.

Možno však konštatovať, že až do 17. storočia diktovalo takmer výlučne náboženstvo to, čo je správne

Náboženstvo absolutisticky určovalo aj výhradný spôsob, akým treba chápať kozmos a Boha. Kto to neakceptoval a tvrdil niečo iné, tak bol vyhlásený za kacíra.

Podľa učenia cirkvi to totiž bol výlučne duch, ktorý všetko určoval, vytváral a ktorý rozkazoval aj hmote. Hmota bol vnímaná ako niečo nečisté, podradné a duch reprezentoval najvyššiu čistotu a perfektnú dokonalosť.

Cirkev hlásala, že hmota a duch nemajú vôbec nič spoločné a že duch stojí nedosiahnuteľne vysoko nad ňou.

Až moderná fyzika 20. storočia vyvrátila tento veľký omyl cirkvi

Jednoznačne dokázala  nerozlučnú spojitosť ducha a hmoty, a to v tom zmysle, že jedno bez druhého nemôže existovať a že evolúcia kozmu je výsledkom spoločnej cesty a spoločného pôsobenia hmoty a ducha na základe fyzikálnych zákonov.

Čo je kozmos? Aká je jeho podstata? Má nejaký úmysel? Je kozmos živým organizmom? Chce kozmos niečo dosiahnuť? Čím je človek? Bol stvorený a či ho vytvorila evolúcia? Aký zmysel má jeho život – a má vôbec nejaký zmysel?

Našim zrodom do kozmu vstupujeme a smrťou z neho odchádzame

Je to však skutočne tak? Nie sme predsa v kozme nepretržite, vždy však v inej forme?  

V jednej z mojich kníh, ktorú som vydal v južnej Amerike, som napísal, že všetci sme v podstate len hviezdny prach – lebo veď každý jeden atóm nášho tela bol pred miliardami rokov súčasťou nejakej hviezdy.

Nábožensto nám už dávno ponúka na tieto existenčné otázky – ktoré som vyššie uviedol - svoje odpovede. Avšak nie všetci boli a sú s nimi spokojní. Tieto odpovede sú skonštruované totiž tak, že najvyššia cirkevná hierarchia nás nimi veľmi ľahko ovláda a nami podľa potreby manipuluje a dokonca nás aj vydiera. Dlhá história cirkvi vydáva o tom množstvo svedectiev.

Aj prírodné vedy sa pokúšajú nájsť odpovede na vyššie uvedené otázky.

Veda dosiahla na tomto poli už veľké úspechy a odpovedá nám na to, ako vznikol kozmos, aká je stavba atómov, ako vznikla hmota, rozlúštila genetický kód a mnohé iné veci.

Veriť všetkému čo hlása náboženstvo to odporuje racionálnemu rozumu

Náboženstvá, predovšetkým monoteistické, nás učili bezvýhradne veriť na všetko čo hlásala cirkev a na to, ako argumentovala teológia. Veriť na všetko a všetkému len na základe viery bez toho, aby človek do toho zapájal aj svoj rozum. To chcela a chce od nás cirkevná hierarchia. Racionálny rozum bol totiž pre teológiu a jej nárok na absolútnu pravdu nanajvýš nebezpečný.

Moderný človek ale nepotrebuje a nechce naboženstvo, ktoré ešte dýcha stredovekom a ktoré chce byť vo všetkom poručníkom a najvyššou morálnou inštitúciou, ktorá však sama morálku veľkou mierou často znesväcovala a deformovala, ako napríklad upaľovaním bosoriek a kacírov, krvavou inkvizíciou, križiackymi výpravami, či pedofíliou kňazov, atď.

Človek dnešnej epochy potrebuje oveľa viac ako takéto náboženstvo úplne novú relígiu (slovo relígia pochádza z latinsko-talianskeho slova relegare, a to neznamená nič iné , ako väzbu na niečo a či opretie sa o nejaký pevný oporný systém). Takú relígiu, ako ju hlásal vo forme biologického a sociálneho humanizmu veľký a nezabudnuteľný Erich Fromm.

Relígiu, v ktorej bude pre človeka najvyššou a najsvätejšou bytosťou ČLOVEK – ale ČLOVEK lásky, súcitu, milosrdenstva, empatie – ČLOVEK, ktorý nezabíja, nevraždí a nehrozí zbraňami – človek, tak ako ho vnímal veľký Nietzsche:
NADČLOVEK múdrosti, rozumu a citov – HOMO SAPIENS-SAPIENS.