V histórii vývoja západnej kultúry možno sledovať výraznú protikladnú dualitu, ale občas aj spoluprácu vedy a viery. Vždy sa totiž objavili aj osobnosti, ktoré mali snahu o prekonanie "schizmy" medzi prírodnými vedami a teológiou. Chceli vytvoriť medzi nimi jednotu a zhodu. Jednou z týchto úžasných osobností na strane teológie bol jezuita, teológ a antropológ, veľký učenec, Francúz Teilhard de Chardin.
Možno však konštatovať, že až do 17. storočia diktovalo takmer výlučne náboženstvo, čo je správne a určovalo aj spôsob, akým treba chápať kozmos a kto to neakceptoval, bol vyhlásený za kacíra. Bol to len duch, ktorý všetko určoval a ktorý rozkazoval hmote. Hmota bol vnímaná ako niečo nečisté a duch reprezentoval najvyššiu čistotu. Hmota a duch nemali nič spoločné a duch stál vysoko nad ňou. Až moderná fyzika 20. storočia vyvrátila tento veľký omyl cirkvi a dokázala nerozlučnú spojitosť ducha a hmoty, a to v tom zmysle, že jedno bez druhého nemôže existovať.
Čo je kozmos? Aká je jeho podstata? Má nejaký úmysel? Je kozmos živým organizmom? Chce kozmos niečo dosiahnuť?
Našim zrodom do kozmu vstupujeme a smrťou z neho odchádzame. Je to však skutočne tak? Nie sme predsa v kozme nepretržite, vždy však v inej forme? Nábožensto nám už dávno ponúka na tieto existenčné otázky svoje odpovede. Avšak nie všetci sú s nimi spokojní. Aj prírodné vedy sa pokúšajú nájsť na ne odpovede.
Veda dosiahla na tomto poli už veľké úspechy, odpovedá nám na to, ako napríklad vznikol kozmos, aká je stavba atómov, ako vznikla hmota, rozlúštila genetický kód a mnohé iné veci. Náboženstvá, predovšetkým monoteistické, nás učili bezvýhradne veriť na všetko čo hlásala cirkev a na to, ako argumentovala teológia. Veriť na všetko a všetkému len na základe viery, bez toho, aby človek do toho zapájal aj svoj rozum. To chcela a chce od nás cirkevná hierarchia. Rozum bol totiž pre teológiu a jej nárok na absolútnu pravdu nanajvýš nebezpečný.
Moderný človek ale nepotrebuje a nechce naboženstvo, ktoré ešte dýcha stredovekom a ktoré chce byť vo všetkom poručníkom a najvyššou morálnou inštitúciou, ktorá však sama morálku veľkou mierou často znesväcovala a deformovala, ako napr. masovým upaľovaním bosoriek, krvavou inkvizíciou, križiackymi výpravami, upaľovaním tzv. kacírov, či pedofíliou viacerých kňazov,....
Človek dnešnej epochy však potrebuje oveľa viac, ako takéto náboženstvo, úplne novú relígiu (slovo relígia pochádza z latinsko-talianskeho slova relegare, a to neznamená nič iné , ako väzbu a či opretie sa o nejaký pevný oporný systém), rélígiu, ako ju hlásal vo forme biologického a sociálneho humanizmu veľký a nezabudnuteľný Erich Fromm.
