Neuveriteľná hygiena existovala už pred dvoma tisícročiami – starý Rím a verejné záchody

Vždy, keď prídem do Ríma, tak tam vyhľadávam aj stopy po dávnej antickej histórii. Veľmi ma fascinuje najmä to, ako dômyselne a perfektne bol vybudovaný starý Rím a ako skvele fungovali jeho štruktúry aj vtedy, keď bol za cisára Augusta mestom, v ktorom žil približne jeden milón obyvateľov.

O  starých Rimanoch je všeobecne známe, že boli skvelí a dokonalí stavitelia a architekti, ktorí priam hýrili novými odvážnymi ideami. To, že aj mimoriadne dbali na hygienu a mali vypracované aj dôkladné hygienické predpisy a hygienické zariadnia, vie však len málokto.

V Ríme a aj vo všetkych rímskych mestách obrovského rímskeho impéria existovali ako úplná samozrejmosť aj verejné záchody. Po rozpadnutí Rímskej ríše nastalo v Európe obdobie stredoveku a táto epocha sa „preslávila“ tým, že na hygienu sa takmer vôbec nemyslelo. To, čo bolo pre starých Rimanov samozrejmosťou – verejné záchody – to v stredoveku vôbec neexistovalo. Prvé verejné záchody sa v Európe začali budovať až v 19. storočí.

V starom Ríme cisára Augusta, ktorý bol zároveň aj prvým cisárom Ríma a vládol zo všetkých rímskych cisárov najdlhšie, existovalo viac ako sto verejných záchodov. Správanie Rimanov vo verejnom záchode bolo však úplne odlišné, ako to predpisuje naša dnešná morálka. Pri vybavovaní svojej potreby bol Riman len zriedkavo sám. Pričom na záchode nesedeli vedľa seba len muži, ale aj ženy spoločne s mužmi, pretože rímske verejné záchody nepoznali delenie na mužské a ženské záchody.

Vo svojej vedeckej práci Zásobovanie vodou v starom Ríme sa holandská archeologička Gemma Jansen venovala aj téme verejné záchody. Archeologička skúmala a porovnávala 400 verejných záchodov z Rímskej ríše, ktoré boli nájdené ešte v dobrom stave aj po dvoch tisícročiach. Zistila, že v menších provinčných mestách, ako napríklad v Pompejach alebo Herkulaneum, boli záchody malé a v priemere tam boli v jednom záchode len tri miesta na sedenie.

V metropole Rímskej ríše, v Ríme, boli však verejné záchody obrovské a mohli v nich vedľa seba naraz sedieť až dvadsiati ľudia. V centre Ríma bolo niekoľko extrémne veľkých verejných záchodov a tie mali dokonca aj vodné splachovanie a mohlo v nich súčasne vybavovať svoju potrebu až osemdesiat ľudí. Používanie verejných záchodov bolo v starom Ríme bezplatné.

Ešte spomeniem jeden iný majstrovský výkon starorímskeho inžinierskeho umenia.

Vždy, keď kráčam okolo rieky Tiber, v blizkosti Vatikánu, s obdivom si pozriem na jeho brehu aj dnes dobre viditeľný veľký otvor prastarého odvodňovacieho kanála, názvu Cloaka Maxima, ktorý dal vybudovať piaty rímsky kráľ, Tarquinius Priscus, ktorý vládol v časoch, keď Rím bol ešte len malým kráľovstvom a nikto netušil, že z neho raz bude obrovská svetová ríša rímskych cisárov.

Cloaka Maxima je staršia viac ako dva a  pol tisícročia a bola základom rozsiahleho systému podzemných kanálov pre odpadové splašky mesta, odvádzané do Tiberu. Systém kanálov sa v priebehu stáročí rozrastal a rozširoval s rastom mesta.