Naša doba postráda pravú krásu, dokonca ju odmieta. Jej záujmy by ničila!

Krása ako elementárny aspekt dobra, vnútorných hodnôt, jednoduchosti, ale i prírody - taká krása, ktorá nič nestojí a teda aj krása, ktorá se nekupuje a nepredáva, sa zo života našej konzumistickej spoločnosti takmer celkom vytratila. V každom prípade nie je prioritnou a dôležitou hodnotou. Krása sa stala niečím nadzmyslovým, akoby transcendentným.

Pre niečo také nie je vo svete, kde vládne ekonomika, banky, všadeprítomná konkurencia a predovšetkým nie je tam, kde vládnu a rinčia zbrane a kde sa hovorí a píše len o vojnách, konfliktoch a masakrovaní státisícov ľudí, miesto pre ňu, a tým neexistuje ani obdiv pre ňu. 

Naša spoločnosť prirodzenú krásu vyhnala a zapudila mimo obzory cítenia a myslenia ľudí a len isté jej fragmenty, ktoré mohla skomercializovať, využila ako tovar na predaj. Tá krása, ktorú však nemožnpo predávať ju nielenže nezaujíma, ale ju doslova nenávidí a ničí, kde len  môže.

A tak veľká väčšina ľudí – totálne zmanipulovaných ľudí - úplne stratila zmysel pre najprirodzenejšiu krásu - pre krásu jednoduchú a preto všadeprítomnú. Táto krása sa dostala pod prahovú hodnotu nášho vnímania. Preto viac neexistuje.

Dnešní ludia pokladajú za "krásne" to, čo je "krásne" pre tých, ktorí majú moc a peniaze a ktorí sú známi a spoločensky dôležití a napodobňujú ich a len tak majú pocit, že sa im aspoň trochu podobajú a že aspoň trochu patria medzi nich. 

Aká to len úbohosť a aké je to len ponižujúce - títo ľudia nikdy neprídu na to, že tak len strácajú sami seba a nikdy nerozvinú vlastné hodnoty a nenájdu vlastný život.

Pre mňa tu platí priam extrémne to staré, ale zároveň aj vždy mladé, hamletovské "Radšej nebyť, ako byť otrokom".

Obdivovať skutočnú a prirodzenú krásu - tú ktorá sa nedá kúpiť ani predať - to dnes celkom vyšlo z módy. To nemá žiadnu hodnotu a neprinesie to ani úspech ani peniaze. Preto je škoda času sa tomu venovať - čas sú predsa peniaze. Veď kto by ešte dnes napríklad vnímal ako čarovnú jedinečnú krásu niekde na lúke poletovanie prekrásneho pestrého motýľa a celkom stratil pritom zmysel pre čas a padol do bezčasovosti, ktorú dokáže zažívať len ten, kto sa ešte vie opájať pravou krásou.

Takú krásu si predsa nemožno doniesť domov a chváliť sa ňou priateľom a známym a vybudiť ich závisť len tak mimochodom zmienenou vysokou jej cenou.

Nič také v sebe taká krása nemá a preto je  pre nás bezcenná a tým ani žiadnou krásou nie je. 

Pre nás je "krásne" len naše drahé auto, náš luxusný dom, naša drahá jachta a podobne. Nič z toho nevlastním a som prešťastný, že som sa o to nikdy nesnažil, a to ani vtedy, keď som bol ešte dospievajúcim mladíkom – hľadal som štastie a spokojnosť vždy v iných hodnotách – v takých, ktoré sa nedajú nikde kúpiť a práve preto sú najcennejšími hodnotami Bytia Človeka.

V neoliberálnej spoločnosti, kde najväčšiu slobodu ma divoký a ničím nesputaný globálny trubokapitalizmus - a kde sú ľudia len jeho otrokmi - tam bola prirodzená krása poslaná do večného vyhnanstva, odkiaľ niet viac návratu. Bola vypudená z našich sŕdc, z našej mysle a z našich pocitov.

Ak by nás totiž ovládala túžba po pravej kráse, tak by nás nikto nedostal k tomu, aby sme služili záujmom iných, aby sme ničili prírodu a viedli krvavé vojny, aby sme mučili iných a aby sme stratili súcit a lásku pre iných. 

Pritom by pre nás všetkých malo byť úplne samozrejmé to, čo nás už od stáročia učia a nám odkazujú veľkí mudrci rôznych kultúr:

Kto nosí v srdci a duši hlboký zmysel pre pravú a prirodzenú krásu, ten má v sebe dobro, má v sebe ušľachtilosť i pokoru. Preto nikdy nebude robiť niečo niekomu, čo by nikdy neželal ani sebe.

Taký človek je ale navždy nepoužiteľným nástrojom pre napĺňanie zištných a deštruktívnych záujmov iných.