Naša doba postráda nadšenie pre prirodzenú krásu, za to ale chorľavie na nenásytnosť konzumizmu

Krása ako elementárny aspekt dobra, vnútorných hodnôt, jednoduchosti, ale i prírody - taká krása, ktorá nič nestojí a teda aj krása, ktorá se nekupuje a nepredáva, sa zo života našej konzumistickej spoločnosti takmer celkom vytratila. V každom prípade nie je prioritnou a dôležitou hodnotou. To je ale tá najvzácnejšia a najrýdzejšia krása, a tá sa stala niečím nadzmyslovým, akoby transcendentným, teda de facto neexistentným. Pre niečo také nie je miesto vo svete, kde vládne ekonomika, banky a všadeprítomná, doslova vražedná konkurencia. Pre takú krásu nie je žiadne miesto tam, kde vládnu a rinčia zbrane a kde sa hovorí a píše len o vojnách, konfliktoch a masakrovaní státisícov ľudí.

Naša spoločnosť prirodzenú krásu vyhnala a zapudila mimo cítenia a myslenia ľudí a len isté jej fragmenty, ktoré mohla skomercializovať, využila ako tovar na predaj.

Veľká väčšina ľudí úplne stratila zmysel pre najprirodzenejšiu krásu - pre krásu jednoduchú a preto všadeprítomnú. Táto krása sa dostala pod prahovú hodnotu nášho vnímania. Preto akoby viac neexistovala. Dnešní ľudia pokladajú za "krásne" to, čo je "krásne" pre tých, ktorí majú moc a peniaze a ktorí sú známi a spoločensky dôležití a napodobňujú ich a len tak majú pocit, že sa im aspoň trochu podobajú a že aspoň trochu patria medzi nich. 

Aká to len úbohosť a aké je to len ponižujúce - títo ľudia nikdy neprídu na to, že tak len strácajú sami seba a nikdy nerozvinú vlastné hodnoty a nenajdú vlastný život.

Pre mňa tu platí priam extrémne to staré, ale zároveň aj vždy mladé, hamletovské "Potom radšej nebyť, ako byť otrokom".

Obdivovať skutočnú a prirodzenú krásu - tú ktorá sa nedá kúpiť ani predať - to dnes celkom vyšlo z módy. To nemá žiadnu hodnotu a neprinesie to ani úspech ani peniaze. Preto je škoda času sa tomu venovať - čas sú predsa peniaze. Veď kto by ešte dnes napríklad vnímal ako čarovnú jedinečnú krásu niekde na lúke poletovanie prekrásneho pestrého motýľa a celkom stratil pritom zmysel pre čas a padol do bezčasovosti, ktorú dokáže zažívať len ten, kto sa ešte vie opájať pravou krásou. Kto sa dnes ešte dokáže kochať v jasnej noci celé minúty nad krásou hviezdnatej oblohy a nevnímať pritom ani čas a ani seba samého?

Takú krásu si predsa nemožno doniesť domov a chváliť sa ňou priateľom a známym a vybudiť ich závisť len tak mimochodom zmienenou vysokou jej cenou.

Nič také v sebe táto najúžasnejšia krása nemá a preto je  pre nás bezcenná a tým ani žiadnou krásou nie je. 

Pre nás je "krásne" len naše drahé auto, náš luxusný dom, naša drahá jachta a podobne.

V neoliberálnej spoločnosti, kde najväčšiu slobodu ma divoký a ničím nesputaný globálny trubokapitalizmus - a kde sú ľudia len jeho otrokmi - tam bola prirodzená krása poslaná do večného vyhnanstva, odkiaľ niet viac návratu. Bola vypudená z našich sŕdc, z našej mysli a z našich pocitov. Ak by nás totiž ovládala túžba po pravej kráse, tak by nás nikto nedostal k tomu, aby sme služili záujmom iných, aby sme ničili prírodu a viedli krvavé vojny, aby sme mučili iných a aby sme stratili súcit a lásku pre iných. 

Pritom by pre nás všetkých malo byť úplne samozrejmé to, čo nás už od stáročia učia a nám odkazujú veľkí mudrci rôznych kultúr:

Kto nosí v srdci a duši  opravdivú a prirodzenú krásu, ten má v sebe dobro, má v sebe ušľachtilosť i pokoru. Preto nikdy nebude robiť niečo niekomu, čo by nikdy neželal ani sebe.

Taký človek je ale navždy nepoužiteľným „nástrojom“ pre napĺňanie zištných a deštruktívnych záujmov iných.