Náš život sa nesmie zakladať vždy len na poslušnosti, lebo nikdy nebudeme vnútorne slobodní

Lebo v tom prípade to nikdy nebude náš vlastný život, ale život predaný, odovzdaný a odcudzený! A Slováci všeobecne boli vždy až príliš poslušní, príliš pokorní a príliš bojazliví. Nič v živote nie je ale také veľmi ťažké ako objavenie a či nadobudnutie vlastnej identity. Aby človek mohol nájsť vlastnú identitu, tak musí prekonať neobyčajne veľké množstvo prekážok a musí sa vedieť presadiť proti autoritám a úplne ignorovať iracionálne autority.

V podstate možno konštatovať, že už v rodičovskom dome sa do veľkej miery rozhodne o tom, či raz budeme môcť (a či vôbec budeme schopní) viesť život, ktorí by sme chceli, alebo či budeme musiet žiť len tak, ako to za nás rozhodli naši rodičia, vychovávatelia, učitelia a iracionálne autority, ktorým sme podľahli, lebo sme sa nedokázali presadiť a stať sa sami sebou.

Len málo ľudí nájde skutočne vlastnú cestu životom

Vlastná cesta životom sa hľadá oveľa ľahšie, ak sme mali to veľké šťastie, že sme vyrastali v liberálnom prostredí, ktoré nás nedeformovalo a nedeptalo, alebo či sme dokonca mali také mimoriadne šťastie, že už naši rodičia (alebo aspoň jeden z nich) objavili vlastnú cestu životom, a preto boli schopní nechať nám dosť slobody, aby sme ju mohli hľadať aj sami.

Odoprime poslušnosť iracionálnym autoritám

Ak tomu však tak nebolo, potom je nesmierne ťažké oslobodiť sa od zaťažujúcich skostnatelých myšlienkových nánosov a nevhodných, často nezmyselných programov, ktorými náš mozog silne nainfikovali, neraz i navždy, iní ľudia, takzvané iracionálne autority.

V takejto situácii – ak vôbec niekedy budeme schopní si to plne uvedomiť – sa v nás azda niekedy vytvorí myšlienka vzbury a odporu proti takémuto duševnému znásilneniu. Tá však veľmi často ústi len do reakcie vzdoru. Za takých okolností sa náš život spravidla posunie do celkom inej, úplne protichodnej polarity, ktorá v princípe nemá nič spoločné s objavením vlastnej cesty, ale je len ostentatívnou demonštráciou toho, že sme sa oslobodili spod prísnej sterilnej rodičovskej alebo spoločenskej indoktrinácie, ktorá nás deformovala.

Obvykle však tak len vymeníme jedno otroctvo ducha za iné, možno dokonca za ešte nedôstojnejšie  a nezmyselnejšie, no vôbec to  nespozorujeme a ešte si pritom namýšľame, ako samostatne a slobodne konáme. Väčšina ľudí totiž nikdy nezbadá, že žije v neslobode ducha a bez vlastnej identity. Cítia sa v otroctve a pod panstvom cudzích ideológii lepšie a hlavne istejšie ako na slobode (mienim tu vnútornú slobodu, ktorá je najvyššou fromou slobody). Otroctvo ducha je pre veľkú väčšinu ľudí oveľa pohodlnejšie ako „nebezpečná“ vnútorná sloboda ducha.

Pre dosiahnutie vnútornej slobody treba vynaložiť veľké úsilie

Proces výchovy dieťaťa je vo svojej podstate veľmi často oveľa viac jeho deformovaním, ako jeho formovaním. Patriarchálna spoločnosť v tomto smere určila neúprosné pravidlá a normy a jej autority prísne dozerajú, aby ich všetci rešpektovali, takže ostáva len málo priestoru na vlastné pedagogické experimenty zo strany rodičov, ak by na ne vôbec mali odvahu.

V princípe je v našej západnej spoločnosti najdôležitejsie to, aby sme boli poslušní voči autoritám a aby sme to isté vštepovali i našim deťom. Civilné rebelstvo a odvaha plávať aj proti prúdu a vystúpiť zo stáda, ak vieme, že ide zlým smerom, to je neželané, ba dokonca neraz i trestané. Autority spoločnosti akceptujú oveľa viac alkoholikov alebo zlodejov, ako ľudí odvážnych a nebojácnych, ktorí sa otvorene stavajú proti ich deformujucim vplyvom a kritizuju ich. Kto o ničom kriticky nepremýšľa a devótne vykonáva len to, čo sa od neho žiada a očakáva, nad tým spoločnosť drží ochrannú ruku. Kto premýšľa, kritizuje a protestuje, ten žije nebezpečne, lebo spoločnosť sa potom snaží o jeho izoláciu alebo dokonca likvidáciu. Kam môže viesť slepá poslušnosť demonštroval veľmi názorne celému svetu nemecký národ svojou bezpríkladnou oddanosťou a otrockou poslušnosťou svojmu Führerovi, Hitlerovi.

Kto otrocky poslúcha autority, nebude nikdy vnútorne slobodný

Najvyššia dogma našej spoločnosti –  povinnosť poslúchať a rešpektovať autoritu – spôsobuje extremne silnú deformáciu jedinca, lebo obmedzuje a blokuje jeho idividualitu. Výchova k slepej poslušnosti voči autoritám spoločnosti, ale aj rodičom stojí v ostrom protiklade k osobnej slobode jedinca a je najväčšou prekážkou pri hľadaní vlastnej individuálnej cesty životom.

Istotne, pre rodičov je oveľa pohodlnejšie, ak dostanu od spoločnosti “návody” ako vychovávať dieťa tak, aby jeho správanie zodpovedalo všetkým jej požadovaným kritériám a pravidlám. Takáto cesta výchova je pre nich oveľa menej komplikovanejšia a aj pohodlnejšia. Jednoducho len konajú to, čo konali pred nimi už nespočetní iní rodičia a nemusia prebrať zodpovednosť za nič nové, neisté, riskantné a nepreskúšané. Len málo ľudí sa neobáva rizika.

Uvedomme si ako rodičia i ako spoločnosť, že len v tom prípade môžeme vychovať z detí ľudí sebavedomých, samostatne mysliacich a samostatne sa rozhodujúcich, ak sme im v detstve dostatočne dopriali aj právo na neposlušnosť. Len ak dieťa smie byť aj neposlušné (čo neznačí nič iné ako to, že v istých situáciách presadzuje svoj vlastný názor a chce demonštrovať svoju vlastnú vôľu), tak sa môže vyvinúť k šťastnému a spokojnému indivíduu, ktoré dokáže plne uplatniť všetky svoje schopnosti a talenty.

Civilná neposlušnosť racionálneho rozumu je prejav silnej a slobodnej osobnosti

Samozrejme, že pod právom dieťaťa na neposlušnosť nesmieme rozumieť akúsi deštruktívnu svojvoľnú, ničím neodôvodnenú neposlušnosť. Nemienim tu ani neposlušnosť zo vzdoru a či hnevu. Ide tu len o právo na neposlušnosť rozumu, o právo na neposlušnosť voči iracionálnym autoritám a arcikonzervatívnym pedagogickým metódam! Takáto neposlušnosť je konštruktívnym prejavom osobnosti, lebo ju definuje ako svojprávneho samostatne mysliaceho a z vlastnej slobodnej vôle konajúceho človeka.

Neposlušnosť v tom zmysle, ako ju tu interpretujem, je vzdanie holdu na rozum a na samostatnosť v konaní každého človeka.

Práve v dnešnej nesmierne zložitej dobe, keď sa všetko neustále mení a keď nám politicky vládne čoraz viac iracionálnych autorít, je človek čoraz viac zotročovaný, manipulovaný a manévrovaný nespočetnými nezmyselnými trendami a dezorientovaný zaplávou dezinformácií, je právo na neposlušnosť centrálnou otázkou jeho existencie a jeho ľudskej dôstojnosti. Toto právo je takpovediac identické s jeho právom na sebaurčenie.

Na záver chcem vyzdvihnúť, že len toto právo mu zaručuje možnosť experimentovania pri hľadaní riešenia rovnice jeho špecificky vlastného a slobodného života.