Náš život sa nesmie vždy zakladať len na poslušnosti a bezvýhradnom rešpektovaní autorít

Práve v súčasnosti je neobyčajne dôležité si uvedomiť, že slepá poslušnosť, a to neraz i voči iracionálnym autoritám je úbohým otroctvom ducha a výrazným znakom neslobody.

Autority, ktoré ovládajú tento svet, si vždy vyžadujú absolútnu poslušnosť. Idea neposlušnosti vyviera z premýšľania kritického rozumu - z jeho samostatného zamýšľania sa nad sebou a nad svetom - a z objektívneho uvažovania. Preto je identická so slobodným myslením, premýšľaním a zvažovaním.

Ak by ju autority pripustili, čo by potom ostalo z ich moci a ovládania a manipulovania iných?

Nič v živote nie je také veľmi ťažké ako objavenie a či nadobudnutie vlastnej identity a získanie vnútornej slobody. Aby človek mohol nájsť vlastnú identitu musí prekonať veľké množstvo prekážok. V podstate možno konštatovať, že už v rodičovskom dome sa do veľkej miery rozhodne o tom, či raz budeme môcť viesť život, ktorý by sme radi viedli, alebo či budeme musieť žiť len tak, ako to za nás rozhodli naši rodičia a učitelia a ďalšie autority, ktoré sme poslúchali a sme im všetko verili.   

Vlastná cesta sa hľadá oveľa ľahšie, ak sme mali to veľké šťastie, že sme vyrastali v liberálnom domácom prostredí a či dokonca sme mali také mimoriadne zriedkavé šťastie, že už naši rodičia, alebo aspoň jeden z nich, objavili vlastnú cestu životom, nezaťaženú predsudkami. Ak tomu tak nebolo, je potom len ťažko možné oslobodiť sa od zaťažujúcich skostnatelých myšlienkových konštruktov a nevhodných, často nezmyselných „programov“, ktorými náš mozog prakticky navždy nainfikovali iní ľudia. 

V takejto situácii - ak vôbec niekedy budeme schopní si to plne uvedomiť - sa v nás azda niekedy vytvorí myšlienka na vzburu a odpor proti takémuto duševnému znásilneniu, ktorá však veľmi často ústi len do reakcie vzdoru. 

Za takých okolností sa náš život spravidla posunie do celkom inej, úplne protichodnej polarity, ktorá v princípe nemá nič spoločné s objavením vlastnej cesty, ale je len ostentatívnou demonštraciou toho, že sme sa oslobodili spod rodičovskej alebo spoločenskej indoktrinácie, ktorá nás deformovala.

Obvykle však len vymeníme jedno otroctvo ducha za iné, možno dokonca za ešte nedôstojnejšie  a nezmyselnejšie, no vôbec to  nespozorujeme a ešte si pritom namýšľame, ako samostatne a slobodne konáme. Väčšina ľudí nikdy nezbadá, že žije v  neslobode ducha a preto aj bez vlastnej identity. Takí ľudia sa cítia v otroctve a pod vládou cudzích ideológií lepšie a hlavne istejšie ako na slobode. Otroctvo je pre veľkú väčšinu ľudí oveľa pohodlnejšie ako sloboda.  

V princípe je v našej západnej spoločnosti najdôležitejšie to, aby sme boli poslušní voči autoritám a aby sme to isté vštepovali aj našim deťom.

Civilné rebelstvo a plávanie proti prúdu je neželané, ba dokonca neraz i trestané.

Spoločnosť akceptuje oveľa viac alkoholikov a či zlodejov, ako ľudí vnútorne slobodných a preto aj odvážnych a nebojácnych, ktorí sa otvorene stavajú proti jej deformujúcim a iracionálnym imperatívom a kritizuju ich a bojujú proti nim. Kto nepremýšľa a nereflektuje a len devótne vykonáva to, čo sa od neho žiada a očakáva, nad tým spoločnosť drží ochrannú ruku. Kto však kriticky premýšľa a protestuje, ten žije nebezpečne, lebo autority riadiace spolocnosť sa budú snažiť o jeho izoláciu alebo dokonca likvidáciu.

Kam môže viesť slepá poslušnosť, to demonštroval svetu veľmi názorne nemecký národ bezpríkladnou oddanosťou svojmu führerovi, Hitlerovi.   

Najvyššia dogma patriarchálnej spoločnosti – absolútna poslušnosť a rešpekt voči autorite – spôsobuje extrémne silnu deformaciu jedinca, lebo obmedzuje a blokuje jeho idividualitu. Výchova k slepej poslušnosti voči reprezentantom spoločnosti a rodičom (čo je najvýraznejšou charakteristikou islamského patriarchátu) stojí v ostrom protiklade k osobnej slobode jedinca a je najväčšou prekážkou pri hľadani vlastnej cesty životom. 

Istotne, pre rodičov je oveľa pohodlnejšie, ak dostanú od spoločnosti “návod” ako vychovávať dieťa tak, aby jeho správanie zodpovedalo všetkým ňou požadovaným kritériám a pravidlám. Taká výchova je pre nich menej komplikovanejšia a oveľa pohodlnejšia. Jednoducho len konajú to, čo konali pred nimi už nespočetní iní rodičia, a tak sa len držia tradície a nemusia prebrať zodpovednosť za nič nové, neisté a nepreskúšané. Len málo ľudí sa neobáva takého rizika. 

Len skutočne demokratická spoločnosť akceptuje právo na vlastnú mienku i na občiansku „neposlušnosť“.

Rodičia len v tom prípade budú môcť z detí vychovať ľudí sebavedomých, vnútorne slobodných, ktorí  majú vlastnú mienku  a neboja sa ju prejaviť, ak im v detstve dopriali aj právo na neposlušnosť a na protirečenie. Len ak dieťa smie byť aj neposlušné (čo tu neznačí nič iné, ako to, že v istých situáciách presadzuje svoj vlastný názor a chce demonštrovať svoju vlastnú vôľu), tak sa môže vyvinúť k šťastnému spokojnému indivíduu, ktoré vie plne uplatniť všetky svoje schopnosti a talenty.

Samozrejme, že pod právom dieťaťa na neposlušnosť nerozumieme deštruktívnu svojvoľnú, ničím neodôvodnenú neposlušnosť. Nemienime tu ani neposlušnosť za každú cenu a ani neposlusnosť voči každému. Ide tu len o právo na neposlušnosť rozumu, jeho pravo na neposlušnosť voči iracionálnym autoritám a arcikonzervatívnym pedagogickým metódam! Neposlusnosť o akú tu ide, je konštruktívnou a pozitívnou vlastnosťou osobnosti, lebo ju definuje ako svojprávneho samostatne mysliaceho a konajúceho jedinca. 

Neposlušnosť v tom zmysle, ako ju tu interpretujeme, je vzdanie holdu slobodnému rozumu.

Práve v dnešnej nesmierne zložitej dobe, keď sa všetko neustále meni a človek je čoraz viac zotročovaný, ovplyvňovaný a nespočetnými trendami a dezorientovaný záplavou informácií, tak je právo na neposlušnosť centrálnym faktorom jeho slobodnej existencie a jeho ľudskej dôstojnosti.

Toto právo je takpovediac identické s právom človeka na sebaurčenie. Musíme vyzdvihnúť a prízvukovať, že len toto právo mu zaručuje možnosť experimentovania pri hľadaní riešenia rovnice jeho vlastného života.