Najzáhadnejší orgán človeka: Obrovské univerzum v nás: Mozog

Ľudia dobre vedia - a vedeli to už oddávna - že to, čo ich robí ľuďmi, je ich mozog.

Ale už celé tisícročia sa ľudia bezvýsledne snažili zistiť, čo sa im odohráva v hlave:

Ako mozog generuje vyššie funkcie ako je myslenie, vedomie, uvedomovanie si myslenia, či zmysel pre ego, to je pre výskumníkov stále len obrovskou záhadou.

"Nikto ešte nedokázal pochopiť, ako do seba duša a telo tak krásne zapadajú, navzájom sa tak pevne držia, akoby sa nikdy nechceli rozísť, a pritom sa navzájom neustále zneisťujú."

Takto necháva Goethe uvažovať svojho profesora Wagnera v druhej časti „Fausta“, Mefistofeles.

Potom ale upriami pozornosť na Fausta, ktorý je očarený krásnou Helenou. Bohužiaľ – treba tu povedať. Ako veľmi by sme chceli vedieť, čo Goethe povedal o tejto mimoriadne vzrušujúcej téme, ktorú filozofi nazývajú problém tela-duše alebo myslenia a hmoty a ktorý hrá ústrednú úlohu v histórii a súčasnosti výskumu mozgu.

Ako môže niečo – veľmi pravdepodobne - nepriestorové a nehmotné, ako je myseľ, ovplyvniť niečo priestorové a hmotné, ako je hmota? Čím a ako to dokáže?

Ako môže moje mentálne nabádanie, moje myslenie, zdvihnúť moju ruku a spôsobiť skutočný reálny pohyb mojej ruky? A naopak: Ako môžu materiálne podnety vyvolať duchovné účinky?

V súčasnosti na to neexistuje žiadne vedecké vysvetlenie, hoci „duša a telo“ do seba tak krásne zapadajú.

Som absolútne presvedčený, že vo výskume mozgu jednoducho ešte nebolo objavené niečo zásadné. A ešte viac to platí o vedomí, o ktorom vieme ešte oveľa menej ako o mozgu.

 V mojej knihe Vedomie existuje aj bez mozgu – je to Kozmické Vedomie

som o.i. napísal:

„Vedomie nám vytvára obrazy o všetkom, čo sa okolo nás, ale i v nás, deje. Je najväčším zázrakom a tajomstvom našej existencie. Ale kde je, v akom „priestore“ sa nachádza, to nevieme. Som pevne presvedčený, že už len preto jeho záhadu nikdy neodhalíme.“
 

A žiaľ neexistuje žiadny „Einstein  mozgu“ a dokonca nie je nikde ani „Newton mozgu“. A nie sú ani nikde na obzore.

Určite je faktom, že výskum mozgu dokáže veľa – a to vždy, keď sa s mozgom nezaobchádza ako so špeciálnym orgánom. Výskum mozgu je na tom ale vždy veľmi zle, pokiaľ ide o jeho vnútorné procesy. Ako vznikajú pocity, myslenie a vedomie, tam je to veľmi nejasné.

A dokonca tu nebol ani len základný princíp objavený. A nemáme ani len vhodné metódy, pomocou ktorých by sa dal tento princíp objaviť.

Meniaci sa pohľad na ľudstvo v priebehu storočí

Najmä história výskumu mozgu je bohatá na metafory, ktorými sa experti snažia vysvetliť to, čo je ťažko vysvetliteľné. Pozoruhodné je, že tieto obrazy nie sú inšpirované len technickými štandardmi príslušnej doby, ale obsahujú aj špecifický obraz ľudstva – ba, čo viac, vždy môžete pozorovať úzke prepojenie naprieč storočiami:

Obraz ľudskosti formuje pohľad. Mozog a výskum mozgu ovplyvňujú aj sebaobraz ľudí.

V druhej polovici 19. storočia vynálezca elektrofyziológie Emil Du Bois-Reymond povedal, že sa nikdy nedozvieme, prečo hmota dokáže myslieť.

Plne s tým súhlasím. Viackrát som to v mojich publikáciách uviedol.

Prvý dôkaz o účasti človeka na skúmaní orgánu v lebke je starý viac ako 7000 rokov - obdobie, ktoré je priradené k mladšej až strednej dobe kamennej. Je ťažké si to predstaviť, ale v tom čase museli byť lebky otvárané ručnými sekerami, kamennými pílami a podobnými zariadeniami. Ľudia, ktorí to podstúpili boli živí a pri plnom vedomí – pokiaľ od bolesti neomdleli.

To celé je ale tiež veľmi záhadné – lebo niečo také nemohli robiť akýsi hlúpi nevedomí primitívi. Tí, ktorí robili také zákroky museli mať isté lekárske znalosti a aj určitú chirurgickú zručnosť – ale odkiaľ a od koho? O tom nemáme ani len tušenie – alebo niekto vie o tom viac? A mlčí – lebo by to narušilo to, čo si o tej dávnej dobe myslíme?! Ja som o týchto súvislostiach písal v mojej knihe spred 30. rokmi Tajomstvá a „proroctvá“ kozmu

Robert-Benjamin Illing, profesor neurobiológie na Univerzitnej nemocnici vo Freiburgu má niekoľko  takých lebiek, ktoré boli nájdené archeológmi a majú v sebe diery.

Niektoré z nich sú celkom kruhové diery, ktoré neboli spôsobené nehodami alebo v boji, ale boli zámerne vyvŕtané do týchto lebiek. To sa odborne nazýva trepanácia. A vzrušujúce na tomto príbehu je, že pacienti, ktorí to museli znášať, tieto operácie prežili. Niekedy dokonca veľmi, veľmi dlho.

Ak je lebečnú kosť otvorená ostrým tvrdým predmetom, vytvoria sa v nej ostré hrany. Ak biologická štruktúra v nej zostane nažive, tak časom sa vytvorí nová kosť a okraje sa zaoblia. Ak takúto lebku nájdu o tisíce rokov neskôr, tak je možné pod mikroskopom analyzovať, ako ďaleko tento samoliečebný proces pokročil, a vyvodiť závery o tom, ako dlho daná osoba žila so svojou operačnou ranou.

Ale nevieme, aký bol vtedy zámer tých pradávnych „odborníkov“, ktorí dokázali robiť takéto zákroky. Čo je veľmi zaujímavé a aj záhadné, je to, že takéto trepanácie v lebkách, ktoré vznikli v približne rovnakom  čase, možno v súčasnosti skutočne nájsť po celom svete.

Takže v Európe,  Južnej Amerike, Afrike, Ázii. A človek sa pýta, o čo by vlastne mohlo ísť? Jediné, čo možno urobiť, je navštíviť domorodé obyvateľstvo, kde sa to stále praktizuje. Napríklad v strednej Afrike. Tam sa možno dozvedieť od operujúcich šamanov, že tak chcú odstrániť zlých duchov z osoby, ktorá predtým trpela nevyliečiteľnou chorobou.

Som ale z viacerých dôvodov presvedčený, že toto nebol dôvod robenia pradávnych trepanácií, (ktoré opäť začala odborne a "zmysluplne" robiť až novodobá lekárska veda) už pred sedemtisíc rokmi! Aj o tom som písal v publikácii 

Neuveriteľné poznanie starých Sumerov

Niekedy nabudúce zas niečo zaujímave o univerze v nás – o mozgu