Najväčšou hrozbou pre EÚ nie je Erdogan, či Orbán, ale kancelárka Merkel !

Nie tí sú najväčším nebezpečím pre EÚ, na ktorých poukazuje Merkel, ale je to práve ona samotná.

Angela Merkel robila a robí všetko preto, aby si získala povesť náruživej bojovníčky, ktorá robí všetko pre udržanie a zveľaďovanie EÚ. Realita je však úplne iná.

Kancelárka z východného Nemecka má obrovský a najväčší podiel viny na úpadku EÚ a na vzniku čoraz silnejších odstredivých síl, ktoré hrozia, že ju roztrhajú.

Preto na odvrátení pozornosti od viny a zlyhania kancelárky pracovala celá mašinéria jej verných politikov a veľkej časti médií.

Zodpovednosť za rozbíjanie EÚ sa hádzala na „autokrata“ Viktora Orbána, na vládu PiS v Poľsku, na „populistickú“ pravicovú AfD, na pravicových a ľavicových extrémistov v Taliansku, na francúzsky Front National, na rakúsku FPÖ, najnovšie už aj na kancelára Kurza a samozrejme aj na pravicovú holandskú Partij voor de Vrijheid, atď.

Všetko to sú však len klamsrvá a lži – je to práve Angela Merkel, ktorá dala EÚ šach a pravdepodobne jej zasadí aj mat, ak neodstúpi dobrovoľne, alebo ak sa AfD nepodarí dosiahnuť jej odvolanie.

Smrteľným nebezpečím pre EÚ je jej Germany-First politika. Jej súčasťou je dlhoročný merkelovský diktát tzv. reálnej politiky, preplnenej opatrníckym pragmatizmom, kde však absolútne chýbajú odvážne vizionárske aspekty.

Nemecká kancelárka je síce Európanka, ale jej optika, ktorou sa pozerá na EÚ, tá je smerovaná vždy len cez nemecké okuliare.

V ďalšom uvediem niekoľko bodov, ktoré to potvrdzujú:

Počas veľkej bankovej a finančnej krízy nanútila kancelárka najmä južným krajinám EÚ, ako Grécko či Portugalsko, extrémne tvrdý diktát šetrenia, čo malo za následok totálne narušenie sociálneho mieru. To  spôsobilo v Grécku chaos a neprestajné demonštrácie proti politike Merkel. Všetko to veľmi poškodilo vnútornú súdržnosť EÚ.

K tomu prišlo kancelárkine absolútne ignorovanie začínajúcej utečeneckej krízy v Taliansku a Grécku už v rokoch 2013, 2014. Volanie o pomoc odtiaľ sústavne ignorovala, akoby sa narastajúca vlna utečencov Nemecka a západných krajín EÚ vôbec netýkala.

V roku 2013 ukázala Merkel Európe svoju diktátorskú moc a demonštrovala podporu nemeckej automobilovej lobby. Osobne prekazila rozhodnutie EÚ komisie, podľa ktorého mala platiť presne stanovená hranica emisie CO2 pre európske autokoncerny, čo bolo špecificky dôležité predovšetkým pre nemecké autokoncerny ako napr. VW.

V roku 2014 sa odohrával mocenský boj o dosadenie nového prezidenta EÚ komisie mezi EÚ Parlamentom a Radou Európy. Parlament si rozhodnutie o jeho nominácii nárokoval pre seba. Proti tomu sa postavila Merkel, aj keď sa do tejto veci nemala právo miešať. Aj v tomto príade jej išlo výlučne o presadzovanie nemeckých záujmov.

Takých aspektov a príkladov v politike kancelárky je mnoho.

Merkel sa vždy snaží len o to, aby jej Germany-First politika sa zakaždým javila aspoň v náznakoch aj ako politika proeurópska.

Kto odhalí jej pravé jadro a poukáže na jej skutočnú podstatu, ten je pre ňu a jej prisluhovačov pravicový populista, prípadne putinovec alebo rasista a či dokonca rozvracač a nepriateľ EÚ.