Najväčší vedecký omyl Alberta Einsteina - mrzel ho po celý život

Celé stáročia až do šeťdesiatych rokov 20. storočia prevládala medzi astronómmi mienka, že kozmos je statický. Je to veľmi paradoxné, lebo evolúciu na našej planéte chápali vedci už od čias Darwina ako dynamický proces, a tak malo byť samozrejmosťou, že aj pricípom kozmu a jeho evolúcie musí byť dynamika.

Tento názor mal korene v dávnom mysticko-religióznom ponímaní oblohy (neba), a tým aj celého kozmu. V tomto zmysle sa evolúcia musela vzťahovať len na našu planétu, ktorá sa mohla meniť (dynamika), lebo bola v čase konečná. Naproti tomu nebo, ktoré reprezentovalo kozmos, muselo ostať nemenné, teda statické, lebo bolo v čase večné. Oba modely existovali takto vedľa seba, akoby si vôbec neprotirečili, hoci ich extrémny vnútorný paradox doslova priamo udieral do očí.

Dokonca ani len geniálny fyzik Albert Einstein si neuvedomoval tento zjavný paradox, hoci mu jeho vlastné kozmologické rovnice, ktoré vyplynuli z jeho takzvanej všeobecnej teórie relativity (okrem nej Einstein postuloval aj špecificky inú teóriu relativity, takzvanú špeciálnu teóriu relativity), hovorili jasnou rečou, že nemajú nijaké statické riešenie, ale len dynamické.

Einstein tu urobil obrovskú chybu - neveril svojim vlastným rovniciam !

Aj on podľahol vtedajšiemu mysleniu, ktoré si nevedelo predstaviť iný kozmos ako statický, v ktorom sa nič nepohybovalo. Preto zaviedol celkom svojvoľne do svojich rovníc kozmologickú konštantu, ktorú pomenoval lambda. Lambda ich ovplyvnila a či prispôsobila tak, že napokon predsa mali statické riešenie.

Možno povedať, že toto je názorným príkladom toho, ako vedci neraz zavádzajú sami seba, ale predovšetkým všetkých ostatných. A ako vidno nevyhnú sa takým metódam ani tí najgeniálnejši učenci.

O niečo neskôr, keď americký astronóm Edwin Hubble vyvolal vo svete astronómov veľký rozruch, lebo objavil, že kozmos nezadržateľne a neustále expanduje, to znamená, že všetko v ňom sa od seba vzďaluje obrovskými rýchlosťami, sa Einstein na seba veľmi nahneval. Mrzelo ho až do konca života, že podľahol zaužívanej mienke o kozme a že svoje správne rovnice nezmyselne korigoval, len aby jej vyhovovali. Sám to označil za najväčšiu chybu svojho života.

Treba ale zdôrazniť aj to, že statická predstava o kozme mala veľmi starú tradíciu a súvisela s mechanickým chápaním kozmu a jeho fenoménov. Od 18. storočia sa naviac mohla opierať aj o Newtonovú mechanistickú fyziku, ktorá sa stala najvyšším krédom všetkých vedcov. Podľa nej bol celý kozmos od vekov len mechanicky fungujúci obrovský stroj.  Pracoval podľa večných a nemenných mechanických zákonov.

Idea kozmu ako gigantickej mechanickej mašiny sa zrodila v 17. storočí. Jej konštruktérom mal byť sám boh a tiež to bol on, kto ju uviedol do prevádzky a staral sa o to, aby bežala bez porúch. Spočiatku bol názor vedcov taký, že tomuto stroju je potrebné občas dodať impulz, aby nezastal. Keďže ale nevedeli, v čom by taký impulz mohol mať svoj zdroj, tak si povedali, že sa aj o to musí starať boh, podobne ako hodinár, ktorý musí natiahnuť hodinový stroj, a tak sa pravielne starať o jeho chod.

V prvej polovici 19. storočia však už bola teória kozmu tak prepracovaná, že podľa novej teórie mohol kozmický stroj bežať ako perpetum mobile - nepotreboval nikoho, aby mu dodával energiu. Tak sa pre veľkého francúzskeho prírodovedca Laplaca mohol stať boh nepotrebnou hypotézou kozmických modelov.