Na príklade mojej nemeckej filozofickej básne vysvetlím, prečo slovenská poézia nepozná filozofické básne

Báseň je z mojej nemeckej filozofickej zbierky Poetische Mystik: Die Götter mögen die Stille – Bohovia milujú ticho.

Nemecká poetka a filozofka Eva Maria Knapp o nej napisala: „Deine poetische Mystik ist Genuss für die Seele und Bereicherung für den klugen Geist. Sie entspringt der Weisheit und nährt sich an deiner Verschmelzung mit den Klängen des kosmischen Urgrundes. Du und die philosophische Poesie, ihr seid auf gleicher Wellenlänge.“

Preložím: „Tvoja poetická mystika je pôžitkom pre dušu a obohatenie pre múdreho ducha a vychádza z tvojho splynutia s vibráciami kozmického Prapôvodu. Ty a filozofická poézia máte rovnakú vlnovú dĺžku.“

Z môjho pohľadu je Eva Maria Knapp najvýznamnejšou predstaviteľkou nemeckej filozofickej poézie.

Nemecká filozofická poézia je veľmi špecifická a svojrázna a má špeciálne nástroje, ktoré sa zakladajú na úplne iných nástrojových poetických mohúcnostiach, ako ich ponúka poetovi slovenčina.

Vyplývajú z konštrukcie nemčiny, ktorá je celkom iná ako slovenčina. A je tiež ovplyvnená nemeckým analytickým duchom, ktorý sa diametrálne odlišuje od slovanského spôsobu myslenia a cítenia.

Slovenská poézia nepozná filozofickú poéziu. Ani jeden slovenský básnik svojou poéziou takpovediac nefilozofoval. Ako filozofujúci básnik som vnímal slovenskú poéziu ako „vznášavé, veľmi citami impregnované krasorečnenie“, ktoré bolo u mnohých básnikov saturované aj religióznym komponentom, ako u Rúfusa, Hupku a ďalších.

Ja som sa svojou zbierkou Kozmické melódie, ktorú som vydal v SR ešte v časoch mojho poôsobenia na Slovensku, pokúsil slovenskú poéziu obohatiť aj filozoficko poetickým žánrom. Žiaľ, bezúspešne, lebo tento literárny žáner – pokiaľ viem – ďalej nikto nezapĺňal.

Nemecká filozofická poézia sa pomerne ťažko verne prenáša do slovenčiny.

Dole preložim aspoň prvú slohu. Táto báseň je filozoficko-mysticko-meditačnou básňou. Mimochodom, nie je jednoduché tvoriť kvalitné básne v reči, ktorá nie je materinským jazykom básnika. Viem to veľmi dobre posúdiť, lebo tvorím poéziu okrem nemčiny aj v španielčine.

V dávnych časoch boli poézia a filozofia súrodencami, alebo inakšie povedané filozofia bola s poéziou identická.

Vyjadrili to aj takí mudrci ako Platon a Sokrates. A dokonca už aj Homér.

Avšak symbióza a či jednota poézie a filozofie bola najvýraznejšia v takzvanom predsokratickom období. Predsokratici zložili viacero básní i básnických zbierok, ktoré skvele reprezentujú jednotu a spojitosť poézie a filozofie. Spomeniem tu  z toho obdobia aspoň sybillinsku filozofickú poéziu o Parmenidesovi.

Postupom času a veľmi výrazne v 17. a 18. storočí sa však filozofický logos začal od poézie separovať a neskôr (na vlastnú škodu) aj vyvyšovať a sa od nej celkom odtrhol. Až v 20. storočí sa skupina nemeckých poetov usilovala o návrat k starému spojeniu a vytvorila viacero skvelých zbierok filozofickej poézie. V neposlednom rade sa im to výborne podarilo aj preto, že nemecká reč sa skvele hodí k tomu ako dokonalý nástroj. Tu platí: filozofia je výbornou teóriou pre poéziu a poézia je fundamentálnou múdrosťou filozofie.

Kto Ticho miluje, rozumie, žije

Kto Ticho miluje,

ale mystické Ticho,

nie Ticho Smrti

a jeho zmeravený pokoj,

ten ho vníma

ako Života jedinú

opravdivú a radostnú Melódiu,

ako  večný šum

a mohutný príboj

múdreho Ducha.

Wer die Stille liebt, versteht, lebt

Wer die Stille liebt,

aber die mystische Stille,

nicht die Stille des Todes

und seine erstarrte Ruh,

der empfindet sie

als des Lebens einzig

wahre und fröhliche Musik,

als ewiges Rauschen

und gewaltige Brandung

des weisen Geistes.

Wer die Stille

zu lauschen versteht

und ihre lautlose Stimme

zu entschlüßeln vermag,

den führt sie unbeirrt

des heiligen Weges entlang –

zu geißelnd weißem Licht

der formlosen, namenlosen Wahrheit,

die jenseits aller plumpen Worte

und aller klugen Reden

um alles weiß

und alles erfaßt.

Wer nun diese Stille gehört,

kann wirklich verstehen,

was keiner sonst begreift.

Wer nun diese Stille

in seinem Geiste trägt,

kann tatsächlich

solche Früchte essen,

die für andere in weiter Ferne

unerreichbar scheinen.

Wer nun diese Stille gelebt,

gedacht und genährt,

kann zu den Göttern aufsteigen,

die noch nicht geboren,

um bei ihnen

für jetzt und ewig

zu verbleiben.