Musí človek nenávidieť? - 3. časť

Pretože náboženstvá sú významnou súčasťou našej civilizácie a majú na ňu extrémne silný vplyv, tak treba pripomenúť to, že predovšetkým monoteistické náboženstvá sa vyznačujú netoleranciou a hlásajú svoju absolútnosť. Odtiaľ je už len krok k nenávisti voči inovercom. V dejinách bolo vedených mnoho takzvaných svätých vojen či už v mene Alaha, alebo v mene Boha kresťanov. Najmenej hriešne v tomto smere bolo židovstvo.

Religiózna nenávisť vychádza z potreby chcieť za každú cenu inovercov prinútiť akceptovať a prijať vlastnú relígiu. Kto ju odmieta, ten je nenávidený a prenasledovaný. Religiózny fanatizmus existoval v stredoveku, a žiaľ, existuje aj v súčasnosti. 

Je veľmi paradoxné, že všeobecne nenávisť odsudzujeme a vnímame ju ako maximálne negatívnu vlastnosť, ale zároveň ju neraz pripúšťame a podporujeme jej prejavy - vo väčšine prípadov je však ukrytá pod etiketou "trestajúcej spravodlivosti" a či "spravodlivého hnevu". 

Veľmi ušľachtilo (zdanlivo) znie napríklad výpoveď: "Kto nenávidí zlo, ten miluje dobro". Erich Fromm v takom prípade ale protiargumentoval svojou bytostnou psychológiou nasledovne: "Ak niekto nenávidí, ten nikdy nemôže skutočne a nezištne milovať, lebo láska a nenávisť sa navzájom absolútne vylučujú."

Ako som už spomenul, potenciál nenávisti je takmer v každom človeku. Nenávisť má rôzne prejavy a stupne. Známy biológ Eibl-Eibelsfeldt pokladá aj cynizmus za jeden zo stupňov nenávisti. Hovorí v tomto prípade o latentnej nenávisti. Ľudí, ktorí v živote často reagujú výsmechom, tiež pokladá sa schopných prejavovať v istých situáciach nenávisť. Tvrdí, že ten, kto sa často uchyľuje k výsmechu a zosmiešňovaniu iných, je samoľúbym narcistom a robí mu potešenie iných urážať a zraňovať.  Dáva tak najavo, že je lepší a hodnotnejší. 

Eibl-Eibelsfeldt pokládá tento druh smiechu za niečo, čo má pôvod v rituálnej forme hrozenia našich dávnych predkov nepriateľom. Pôvodne ukazoval pračlovek zuby všetkým tým, od ktorých sa cítil ohrozený.

Americký psychológ Ken Wilber je presvedčený, že v podstate každý človek zažíva výsmech ako druh negatívnej agresie namierenej voči nemu. Pociťuje to najmä vtedy, ak ide o výsmech opakovaný a častý.

Uzavriem tento článok tým, že je síce ťažké sa zbaviť nenávisti, ak ju v sebe niekto intenzívne pociťuje, ale že je to možné. Najprv si je však potrebné uvedomiť, že nenávisť spätne ničí a vnútorne rozleptáva každého, kto na ňu trpí. Nenávisť je ako otroctvo, ktoré človeka robí zajatcom vlastnej deštruktivity. Nenávisť je extrémne deštruktívna, a to tak smerom von, ako aj smerom dovnútra. 

Cesta preč z otroctva nenávisti vedie len jediným smerom - len ten, kto nájde vnútornú slobodu a dokáže sa vzoprieť narcizmu vlastného ega, ktoré túži po obdive, pochvale a uznaní zvonka, nebude v sebe nikdy pociťovať nenávisť. Vnútorná sloboda ale znamená aj mať v  sebe vysoký stupeň tolerancie voči iným a rozvinút v sebe aj sociálny aspekt bytia. Len ten, kto dopraje aj iným a nechce vždy všetko len pre seba a svoju rodinu, len ten môže byť vnútorne slobodným človekom.

Koniec