Musí človek nenávidieť? - 2. časť

Tým sa nenávisť odlišuje od hnevu. Hnev nenesie v sebe totiž nikdy potencialitu ničenia a či totálnej likvidácie objektu, voči ktorému dokáže prepuknúť neraz až búrke podobným prejavom. Nenávisť často spájame s adjektívom vražedná - a naozaj, nenávisť, ktorá dokonca vraždí a zabíja, je smutnou a zahanbujúcou črtou charakteru mnohých ľudí. S nenávisťou ide takmer vždy ruka v ruke aj sadizmus. Objektu svojej nenávisti človek ostáva spravidla "verný" po celý život a nedokáže sa od nej oslobodiť. 

Príbeh Moniky a Ralf ukazuje však dôležitý fakt - nenávisť nie je ničím vrodeným. Veď prečo by nás evolúcia  - keď nás už vytvorila - mala vybaviť niečím, čo je oproti nej kontraproduktívne. To znamená, vsadiť do nás "nástroj", ktorým sa vzájomne zničíme.

Jeden z najdôležitejších faktorov, zodpovedných za vznik nenávisti, je nedostatok zdravého pozitívneho sebavedomia, ktoré sa zakladá na poznaní a na múdrosti, ale nie na vlastníctve a peniazoch. Nenávisť vzniká v ľuďoch z rôznych dôvodov. Dôvodom môže byť sexuálne zneužívanie maloletého, rodič, ktorý tyranizuje svoje dieťa, nedostatok lásky v detstve, zrada v láske, ale aj strach pred niečim iracionálnym, prípadne pocit ohrozenia od iných ľudí, ale často je to aj rasová nenávisť, ak ľudia podľahnú ideológiám, ktoré hlásajú, že ich chce zničiť nejaká iná rasa. 

V tejto súvislosti sa pozrieme "psychologickým skalpelom" na takpovediac masový fenomén explózie nenávisti nemeckého národa v 20. storočí. Začalo sa to tým, že "celonemecká psycha" trpela po prehratej 1. svetovej vojne pocitom hanby z porážky a tiež aj tvrdými podmienkami, ktoré pre Nemcov vyplynuli z versaillskej mierovej zmluvy. K tomu sa pridružil strach z neutešeného stavu povojnovej nemeckej ekonomiky. To všetko napokon vyústilo do celonárodného hnevu a rozhorčenia voči menšinám, ktoré údajne zapríčinili túto zdanlivo bezvýchodiskovú situáciu. Čoskoro začal hnev prerastať do nenávisti voči menšinám, ktoré údajne zapríčinili túto situáciu. V prvom rade voči Židom a komunistom. Extremne pravicoví ideológovia začali hlásať parole ako "Židia sú našim najväčším nešťastím" a "Židov a komunistov musíme zo spoločnosti odstrániť". Potom ideológovia Židov zdegradovali na "Untermenschen" (podradní ľudia) a nakoniec nacistickí ideológovia tvrdili, že Židia sú príslušníkmi rasy, ktorá nemá nič spoločné s ľudmi, lebo sa evolučne vyvinula v tom istom období, keď sa vyvíjali plazy a že sú teda priami potomkovia týchto zvierat. 

Takto sa vytvorila "morálna platforma" k "oprávnenej" nenávisti voči Židom, z čoho vyplynulo, že ich zničenie je záslužný a morálny čin. Iniciátormi tejto takticky a pseudopsychologicky skvele zorganizovanej kampane boli Hitler a Goebbels, ktorí obaja boli extrémne postihnutí ťažkou chorobou zvanou nenávisť. Hitlerove sebavedomie sa v mladosti nevyvinulo a v podstate bolo mimoriadne slabé. Hitler vo svojom osobnom vývoji postrádal takmer všetko, čo dospievajúcemu človeku poskytuje láskavosť, dôstojnosť a ľudské teplo, teda vzdelanie, zamestnanie, láska, priateľstvo, manželstvo, otcovstvo a pozitívny vzťah k vlastnej rodine. To všetko boli predpoklady k vzniku silnej nenávisti v ňom. Aký bol však v spúšťací impulz jeho nenávisti? 

Jeho podnetom bola správa o porážke Nemecka v 1. svetovej vojne, ktorú pociťoval ako nesmiernu hanbu nemeckého národa. Z Hitlerovych poznámok sa dozvedáme: "V tých potupných dňoch začala vo mne rásť nenávisť, ktorú som nemohol v sebe ovládať a pociťoval som nesmiernú túžbu po tom urobiť niečo pre to, aby sa nemectvo navrátilo do lona starej slávy mocných a neporaziteľných Germánov". 

Bezhraničné narastanie Hitlerovej nenávisti spôsobila v tejto fáze jeho života istá vlastnosť, ktorá jej aktivovanie a rast veľmi podporuje a ktorú psychológia kvalifikuje ako silnú duševnú poruchu - narcizmus. Podľa Ericha Fromma je možné zistiť u veľmi mnohých politikov vysoký stupeň narcizmu. Takéto osoby potrebujú úspech a potlesk ako vlastnú terapiu proti depresiám a neraz aj proti stavom šialenstva. Fromm hovorí: "Keď títo mocou posadnutí ľudia bojujú za svoje ciele, tak v skutočnosti bojujú o dosiahnutie aspoň minimálnej stability svojej psychy". Z tohto dôvodu ľudia - veľmi zriedkaví - ktorí dosiahli moc najvyššiu, totiž MOC NAD SEBOU, tí nepotrebujú NIKOHO OVLÁDAŤ a nikdy ani netúžia po dosiahnutí politickej moci. Takými veľkými osobnosťami boli napríklad Konfúcius, Lao-tse, Sokrates, Budha, Ježiš a ďalší. 

Narcizmus má však rôzne stupne. Je dokonca možné povedať, že do istej miery ho má takmer každý z nás. Dôležité však je uvedomiť si, že existuje a že jeho veľmi nebezpečnou formou je skupinový narcizmus. V tom prípade už nejde o to, že najdôležitejšie je moje vlastné ego, ale to, že ho transformujem do pluralizmu istej skupiny a že narcistický imperatív tejto skupiny potom znie napríklad následovne: "Najdôležitejší a najschopnejší zo všetkých sme my, Nemci", alebo: "My, Slováci, sme najschopnejší, ale doteraz sme to nemohli prejaviť, lebo nám stále bolo krivdené". Alebo tiež iný imperatív skupinového narcizmu: "Len naša relígia je najsvätejšia a jediná pravá na tomto svete". 

Takéto narcistické vyznania a presvedčenia sú nebezpečné a spravidla sú zdrojom strašnej nenávisti. Napriek tomu môžu znieť pre mnohé uši veľmi vznešene a pravdivo a preto sú extrémne nebezpečné. Zakrývajú totiž svoje pravé ciele a na masu pôsobia ako príjemná hypnóza, alebo ako sladký sen. V prípade, že takáto, narcizmom riadená skupina ovládne myslenie celého národa, tak hovoríme o etnocentrickom narcizme. Potom sa celý národ javí sám sebe ako absolútne dobro a všetky ostatné národy sú zlé alebo aspoň nie natoľko dobré. Ak v tomto smere myslia všetci príslušníci skupiny rovnako, tak nevznikajú žiadne pochybnosti o správnosti takýchto ideí a potom sa z toho zrodí pocit narcistickej solidarity a spoločného odhodlania do "spravodlivého boja" proti zlu. 

pokračovanie nasleduje