Musí človek nenávidiet? - 1. časť

Môj dobrý priateľ, psychológ z Hamburgu, mi pred viacerými rokmi rozprával zážitok z času, keď pôsobil dva roky ako psychoterapeut a vychovávateľ psychicky narušených detí: "Mal som na starosti spolu s jednou kolegyňou skupinu piatich desaťročných chlapcov pochádzajúcich z rozvedených manželstiev, ktorí už prešli niekoľkými výchovnými ústavmi. Boli u nás v rámci jednoročného pedagogicko- psychoterapeutického projektu, počas ktorého sme žili všetci ako kompaktná a normálna rodina. Tí piati malí chlapci zažili dovtedy dospelých len ako brutálne a bezcitné indivíduá a jediné čo k nim pociťovali, to bola hlboká nenávisť a bezmedzná nedôvera."
Prežili celý rok spoločne v malom dome so záhradkou, na okraji Hamburgu, neďaleko rieky Elbe (Labe). Prvé dni boli pre Moniku a Ralfa, ktorí už v tomto smere mali skúsenosti, skutočnou traumou. Chlapci ich takmer neprestajne urážali, provokovali, bohapusto im nadávali a rozkrádali im, čo sa len dalo. Všetky miestosti v dome boli neustále špinavé, všade rozhadzovali svoje šaty a nebolo jedinej hračky, ktorú by neboli zničili, aby si takto uvoľňovali svoje deštruktívne energie a aspoň na chvíľu odreagovali negatívne pocity, ktorých boli plní.
"Normálna" životná cesta týchto detí - o tom bol Ralf presvedčený - by bola určite viedla do kriminality. V stabilnej atmosfére priateľstva a prejavovanej lásky a tolerancie, ktorú im každodenne ponúkali Monika s Ralfom, kde trest a prísnosť boli obmedzené na najnižšiu možnú mieru, sa však postupom času udialo niečo, čo by nezasvätený musel nazvať úplným zázrakom.
Chlapci pomaly začali strácať  svoju nenávisť a zlostnú nedôveru, hraničiacu so stihomamom, čo po ďalšom čase prechádzalo do toho, že sami začali prejavovať Monike i Ralfovi dôveru a lásku.
Ralf zakončil rozprávanie svojej pozoruhodnej skúsenosti tým, že mi povedal, že všetci piati sa neskôr integrovali do normálneho života a dvaja z nich sa dokonca stali učiteľmi, lebo veľmi chceli pozitívne pôsobiť na deti. Ralf mi týmto dojímavým príbehom len potvrdil to, o čom som bol vždy presvedčený (aj na základe mojich vlastných skúseností a zážitkov z detstva) - žiadne dieťa si neprinesie na svet, takpovediac vo svojich génoch, nenávisť.
Žiť však v harmónii so sebou samým a  po celý život aj bez akéhokoľvek náznaku nenávisti voči niekomu, to sa podarí len malému počtu ľudí. Nie každý, kto v sebe nosí nenávisť alebo neprajníctvo, ktoré je predstupňom nenávisti, to otvorene dáva najavo. Nenávisť a neprajníctvo sa zakrýva a maskuje, a to dokonca aj za ušľachtilo znejúcimi slovami a aktivitami, ako vlastenctvo, poriadkumilovnosť, prehnaná čistota a podobne. To všetko sa dá nasmerovať a zneužiť proti iným ľuďom, napríklad proti cudzincom, homosexuálom, etnickým minoritám, proti iným národom, ale neraz aj proti vlastným susedom.
V mnohých ľuďoch je akumulovaný trvale veľký potenciál deštruktivity a nenávisti a neraz stačí malý impulz na to, aby sa "drak" nenávisti v nás prebudil a vyrútil sa na objekt našej nenávisti. Biochemická analýza tejto aktivity vyzerá nasledovne: Objekt našej nenávisti vyvolá v našich zmysloch vznik špecifických nervových impulzov, ktoré aktivujú adekvátne neurónové impulzy vo veľkom mozgu a v limbickom systéme (lokalizácia vzniku emócií). Tieto prejdú do hypotalámu (dôležité riadiace centrum mozgu), ktorý potom v spolupráci s hypofýzou (s ním je spojená miniatúrna "fabrika" na hormóny) vybudí nerv sympatikus a okrem toho spôsobia to, že sa začne produkcia hormónov adrenalínu a noradrenalínu. V dôsledku toho sa zvýši tep srdca, stúpa tlak krvi a vyráža pot. Dostavuje sa emocionálne pocit nebezpečia a ohrozenia zvonku a v tých chvíľach exploduje nenávisť, ktorá neraz ubližuje fyzicky a doknca aj vraždí.
Po istom čase, keď sme sa na objekte našej nenávisti už plnou mierou nenávistne odreagovali, by sa mohlo zdať, že sa naša nenávisť dostatočne vyzúrila. To je však len krátkodobá ilúzia, pretože potenciál nenávisti v nás naďalej pretráva a len čaká na ďalšiu príležitosť.

Pokračovanie nasleduje