Morfogenetické polia a vznik foriem objektov

Ak vychádzame z toho, že vývoj a vznikanie foriem je riadený a usmerňovaný nejakým vnútorným princípom, tak potom zmeny koncentrácie novovznikajúceho poriadku musia byť funkciou všetkých látok, ktoré sú do procesu involvované, ako aj priestorových súradníc a času. Predtým ale, ako sa v tomto prípade môžu vytvoriť stabilné štruktúry, tak musia byť splnené dve podmienky:

a, musí sa zosilniť lokálna odchýlka od priemernej koncentrácie, lebo inakšie sa nevytvorí dostatočná stabilita novej hmotnej štruktúry.

b, toto zosilnenie sa však nesmie priveľmi stupňovať, inak sa nevytvorí v novej štruktúre stabilný homogénny stav.

Vedci pracovali s takýmito modelmi pomocou počítačovej simulácie a podarilo sa im nájsť také modely, ktoré sa vyznačovali samoregulačnými vlastnosťami.

Ich  výsledky ukázali, že aj keď sa v počítači zrušila časť modelového systému, tak bolo opäť možné zhotoviť pôvodné štruktúry. Vedci vyslovili presvedčenie, že sa v prípade týchto modelov ukázalo, že tu ide o modely morfogenetických polí.
Zatiaľ nepoznáme nijakú exaktnú definíciu toho, čo sú morfogenetické polia, aj keď sa v modernej biológii, chémii i fyzike tento pojem už používa.

Niektorí odborníci vyzdvihujú ich špecifické geometrické vlastnosti a sú toho názoru, že nie sú viazané len na hmotu vyvíjajúceho sa organizmu.

Angličan Brian Goodwin je presvedčený, že ich je možné vyjadriť takzvanými generatívnymi rovnicami poľa.
V tomto zmysle organizmus nadobúda presne takú formu, ktorá je potrebná pre stabilizáciu jeho rovníc poľa. Jeho gény ovplyvňujú vytváranie štruktúr a foriem, a to tým spôsobom, že stabilizujú len určité riešenia jeho "generatívnych rovníc poľa".
Aglický vedec Ruppert Sheldrake predpokladá, že morfogenetické polia majú pamäť (v mojej knihe ZA PRAHOM 3. TISÍCROČIA som analyzoval a opísal pamäť vody).
Čo si možno pod takouto pamäťou predstaviť a ako by mohla pracovať?

Najprv si povedzme, že morfogenetické polia musia mať v takom prípade fyzikálnu realitu, a to podobným spôsobom, ako ju majú aj elektromagnetické a či kvantové polia. Každá bunka má svoje vlastné morfogenetické pole, a to platí aj pre každý orgán a pochopiteľne, že aj pre celý organizmus.

Existujú hypotézy, ktoré postulujú, že základom tejto pamäte je takzvaná morfická rezonancia.

Je dôsledkom podobnosti istých systémov a organizmov. Jej intenzita sa zvyšuje tým viac, čím viac sa organizmus toho istého druhu podobá svojím predchodcom, a tiež tým viac, čím viac podobných organizmov v minulosti existovalo.

Podľa toho sa napríkad každý dospievajúci krokodíl nachádza v morfickej rezonancii so všetkými krokodílmi svojho druhu, ktoré na Zemi žili. Potom je to morfická rezonancia, ktorá stabilizuje a formuje jeho vlastné morfogenetické pole.  
Princíp morfických rezonancií je však celkom iný, ako ten, na ktorom spočíva napríklad elektromagnetická rezonancia, a to preto, lebo nie sú spojené s prenosom energie z nejakého systému na iný systém. Veľmi pravdepodobne ide o takzvané pôsobenie na diaľku, podobné gravitačnému pôsobeniu, alebo EPR-kvantovému efektu, keď dva kvanty, ktoré sú od seba vzdialené hoci aj o dĺžku rovnajúcu sa priemeru celého nášho kozmu, "vedia" o sebe, a keď sa  z nejakého dôvodu zmení spinový moment jedného, tak v tom istom momente sa zmení aj spin druhého.

To sa stane vždy tak, že súčet ich spinových momentov ostane stále tou istou konštantou.
Všetky organizmy toho istého druhu prispievajú k "jednotkovému" a či "jednotnému" morfogenetickému poľu druhu.

Toto reprezentačné pole druhu je tým silnejšie, čím viac organizmov prispelo k jeho vytvoreniu. Morfogenetické polia sú svojím spôsobom "štruktúrami pravdepodobnosti", ktoré predstavujú stred alebo akýsi priemer daného druhu.
Možno to vyjadriť aj tak, že sú strednými alebo priemernými a či charakteristickými vlastnosťami toho ktorého druhu.

Zvyšujú mieru pravdepodobnosti  zachovania všetkého typického, čím sa každý druh vyznačuje.
Morfogenetické polia bezpochyby nesú v sebe stvoriteľské aktivity. Sú samoorganizujúcimi celkami a vlastnia tak časový, ako aj priestorový aspekt.

Vyznačujú sa rytmickými aktivitami. Všetko nasvedčuje tomu, že aj keď sú zatiaľ len pracovnou hypotézou, tak nebude možné bez nich uspokojivo a dostatočne vysvetliť ani evolúciu kozmu ani existenciu organizmov a teda ani existenciu človeka.