205. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Okamžite boli zatvorené všetky mestské brány a franskí vojaci zaujali postavenie na vysokých múroch a baštách opevnenia mesta.

Pevnosť Vindobona bola v podstate silne opevneným mestom a bola dôležitým oporným bodom Frankov. Na východ od nej sa rozprestierala široká pláň a práve cez ňu sa k mestu blížil silný slovanský voj.

Bojovníci sa približovali k Vindobone pod vedením českého kniežaťa, udatného Slávitecha.

Ten sa len pred krátkym časom spojil s kráľom Rastislavom a ktorý priam horel divokou túžbou, aby sa pomstil nenávideným Frankom, lebo ho vyhnali z jeho kniežatstva na českom území.

Spolu s nim velil slovanským mužom aj vladyka Dobromír, ktorý sa tiež už nevedel dočkať času, kedy Slovania konečne zaútočia  na Frankov a dokážu im, že sú lepší bojovníci. Všetci boli odhodlaní čo  najrýchlejšie dobyť a obsadiť Vindobonu, a tak zaskočiť Frankov skôr ako by k nim mohli doraziť silné posily z vnútra Franskej ríše.

Aj Rastislav spolu so Svätoplukom sprevádzali vojakov. Neďaleko od Vindobony sa však od nich aj spolu so svojimi strážcami oddelili a ostali stáť, aby odtiaľ pozorovali útok a vyčkali tam jeho výsledok.

Svätopluk bol samozrejme pripravený v prípade potreby zasiahnuť do boja aj osobne. Na druhej strane si však bol istý, že to nebude nevyhnutné. V pevnosti po objavení sa nebezpečia na horizonte nastal hneď veľký zhon, lebo ani posádka a ani jej veliteľ Gotthild nečakali tento prekvapujúci útok Rastislavovho vojska.

V tom čase panovala taká politická situácia, že nič nepoukazovalo na to, že by sa  Staroslováci vo Veľkej Morave pripravovali na nejaké väčšie bojové aktivity a už vonkoncom nie proti Frankom.

A ani z Rezna neprišli nijaké správy o tom, že by sa na Devíne pripravoval útok na franskú Vindobonu. Tiež  ani knieža z Thunau (najbližšieho mesta Frankov k Vindobone, odkiaľ sa dala očakávať prípadná pomoc) nevaroval Vindobončanov, že by sa na nich zo strany Slovanov niečo nedobré chystalo.

Z tejto nečakanej situácie bol Gotthild celkom zaskočený a myšlienky mu neusporiadane vírili hlavou, a tak mu to trvalo peknú chvíľku, kým si uvedomil, že jediné čo  môže urobiť je to, že rýchlo vyšle dvoch poslov na koňoch do Thunau, aby knieža informovali o tom, aké tmavé mraky sa začali sťahovať nad Vindobonou a aby ho požiadali o vyslanie bojovníkov na pomoc ohrozenému mestu.

Hneď aj vydal rozkaz, aby sa tak stalo. Gotthild si ale v žiadnom prípade nemohol byť istý, či jeho mužom sa vôbec podarí dostať do Thunau, lebo rýchlo sa k hradbám Vindobony blížiaci slovanskí útočníci ich objavili a hneď za nimi vyslali malý oddiel prenasledovateľov.

# # # # # # # # # # # # # 

Cudzí bojovníci sa na pokyn svojich veliteľov zastavili na dobrý kus od hradieb, ale tak, aby boli mimo dostrelu franských lukostrelcov, ktorí už boli pripravení na boj a stáli na hradbách.

Po niekoľkých minútach potom zazneli hlasné povely v nezrozumiteľnej reči pre obrancov Vindobony a útok Slovanov sa začal divokou prudkosťou sprevádzanou ich mohutným bojovým revom.

Slovanskí bojovníci zaútočili na mesto z dvoch strán  a zovreli ho pevne ako ťažkou železnou obručou.

Pokračovanie nasleduje