Moc a morálka - najväčšia nemorálnosť je zneužitie moci - 1. časť

Principialne mozno povedat, ze cela historia patriarchatu je len historiou neustaleho boja o moc a o jej zveladovanie. Dosiahnutie co najvacsej moci je ustrednym motivom volovych snazeni takmer kazdeho muza. Muz, ktory chce byt uspesnym a uznavanym clenom nasej zapadnej spolocnosti je takpovediac odsudeny k tomu, aby nepretrzite bojoval o moc a o svoju poziciu. Je vtlaceny, ci chce alebo nechce, do zapasnickeho ringu, kde uz na neho cakaju nedockavi superi, ktori ho chcu porazit ci znicit. V tomto ohlade je podobny rimskemu gladiatorovi, ktory v arene rimskeho Kolosea musel bojovat o svoj zivot. Dnesna spolocnost nedovoluje nikomu, aby sa vyhol boju o moc a o poziciu. Rodicia a ucitelia nas v tomto zmysle vychovavaju a doslova programuju uz od najutlejsieho veku, aby sme neohrozene bojovali o moc a o poziciu.    

Velky nemecky psycholog Adler postuloval moc a respekt pred nou ako elementarny impulz zivotaschopnosti vsetkych spolocnosti ludskej civilizacie. Nemenej vystizna vo vztahu k moci je odpoved stareho greckeho filozofa Proklosa na otazku jedneho z jeho ziakov, ktory sa ho pytal, co chuti najsladsie. Odpoved filozofa znela: Moc. Uz stari Greci presne poznali negativnu psychologiu moci a jej extremne zneuzivanie. Preto ich najuslachtilejsi filozofi sa snazili viest politikov k cnostnemu a uslachtilemu zivotu, zalozenemu na pocitoch zodpovednosti voci ludom, nad ktorymi vladli. Varovali lud pred nebezpecim vlady samozvanych despotov a tyranov a ucili ich zakladom demokratickeho myslenia.

Moc velmi uzko suvisi s ovladanim, podrobenim, znicenim, znasilnenim, s vitazstvom ci porazkou. Uz stari grecki filozofi vedeli velmi dobre, ake velke nebezpecenstvo hrozi spolocnosti, ak strhne moc na seba clovek, ktory nie je uslachtily a je nemoralny. Preto hlasali, ze moc v state by mali mat mudrci a ucenci. Uslachtila moc podla nich mala byt moc moralna, lebo len ak sa vykonavanie moci vzdy spaja aj s moralkou, je jej nasadzovanie opravnene, spravodlive a spolocnosti prospesne.

Na principe vlastnenia moci sa organizovali kralovstva, staty, ale aj cirkev. Bez moci by neexistovalo zakonodarstvo, parlament ani justicia. Kde nie je moc, tam vladne bezvladie. Kde by nebola moc, nebol by ani poriadok a organizovanost. Moc ma, ako vsetko ostatne, svoje pozitivne i negativne stranky. Moc by cloveka vsak nikdy nemala brutalizovat, ale mala by ho zuslachtovat. Nieco take je mozne len vtedy, ak ju do ruk prevezme clovek s vysokymi idealmi, bez najmensej snahy sa jej prostrednictvom obohacovat!   

Samozrejme, ze moc moze aj korumpovat, hoci by mala zavazovat. Ziarivym prikladom moci, ktora zavazovala, bola v stredoveku i dnes svetoznama florentinska slachticka rodina Mediciovcov. Tito prebohati majetni slachtici boli najvacsimi mecenasmi umenia v dobe talianskej renesancie. Velku cast svojich penazi a svojho vplyvu venovali intenzivnej podpore umenia a kulture. 

Tuzba po moci je extremne silnym biologickym impulzom. Vznikla z dvoch potrieb biologickych organizmov. Jednym bola potreba ukojenia hladu; ucinkuje tu pud sebazachovy a druhym bola nevyhnutnost boja organizmov o vhodny revir. Kto sa nauci redukovat tento impulz, alebo ho dokonca celkom potlaci, ten sa stane silnym. Stane sa silnym preto, lebo dokaze skrotit svoju tuzbu po moci, po ovladani druhych, a to ho urobi objektivnym clovekom, silnym v sebe a plnym ohladuplnosti a porozumenia pre druhych.

Kto dlhsiu dobu vlastni moc ci vysoky urad, sa  nimi takmer vzdy necha do istej miery zaslepit alebo ich zneuziva na vlastny prospech. Preto je dolezite, aby vzdy existovali aj kontrolne organy, ktore su opravnene ku kontrole moci kohokolvek. Mat moralku znamena mat charakter. Moralka, ktora sa zaklada na charaktere, je moralka pozitivna, to znamena taka, ktora kazde vykonavanie moci sleduje kriticky a v pripade potreby regulativne zasiahne. 

Ako som uz povedal, cela historia patriarchatu je historiou nelutostneho a bezohladneho boja o moc. Zaroven je vsak aj historiou jeho nemoralnosti. Muza nic tak velmi nepritahuje ako vlastnenie moci a jej vykonavanie. Za tym ucelom je ochotny obetovat vsetko a je ochotny aj vsetko zapriet. Je jasne, ze v takom pripade je mu moralka len zbytocnou prekazkou na jeho ceste za vlastnenim moci.   

Muz vsak aj nesmierne lahko a rychlo podlieha osialu z moci a vtedy sa stava nevyspytatelny a nadmieru nebezpecny. Moc mu dava pocit, ze je niekto, kto budi vseobecnu pozornost, ba ze je viac nez vsetci ostatni a ze je obavany a vazeny. Moc mu zarucuje nielen uctu, vazenost, pripadne slavu, ale aj peniaze, bohatstvo, luxus, zavist a obdiv. 

pokracovanie nasleduje