Misia exkancelárky Merkel v ukrajinskom konflikte bola iná, ako ju vybásnil a vyzdobil mainstream

Minulý týždeň mala Merkel rozhovor v nemeckej televízii po tom, ako sa na polroka celkom odmlčala. V ňom v niektorých vetách naznačila (pre toho, kto vie „čítať medzi riadkami“), aký bol jej „vzťah“ s Vladimírom Putinom naozaj a aj aké boli jej skutočné plány.

Počas jej vlády sa média predbiehali v tom, aby vykreslovali jej „vzťah“ s Putinom ako mimoriadne dobrý a tvrdili, že ide o veľmi silné vzájomné sympatie a vzájomné porozumenie oboch. To bolo však klamstvo a len akási symbolická ilúzia.

Jediné čo oboch spájalo, bolo to, že obaja ovládali reč toho druhého. Merkel mohla a či smela – a to bolo v NDR veľké vyznamenanie a privilég – študovať v Moskve a dokonca aj v Donecku (o tom sa všeobecne na Západe nevie a média o tom nikdy nepísali).

Kto sa v komunistickej NDR dostal k takému privilégu, ten už bol osvedčeným komunistickým kádrom a bol predurčený na vyššiu a či vysokú  kariéru na rebríčku straníckej hierarchie.

Merkel je a aj vždy bola nesmierne ctižiadostivá a kto ju bližšie pozná, tomu je jasné, že v NDR by bola urobila všetko pre to, aby sa raz dostala do vlády. Bola by to urobila, keby niekto nebol nečakane na východe a tým aj v NDR všetko zmenil. V roku 1985 sa stal istý na Západe neznámy, ale aj v satelitných štátoch ZSSR sotva známy muž generálnym tajomníkom komunistickej strany Sovietskeho Zväzu – Gorbačov.

Angela Merkel mala vtedy 31 rokov  a táto nesporne inteligentná žena veľmi rýchlo zanalyzovala novú politickú situáciu a správne predvídala, že s ním sa politika nielen v Moskve, ale v celom východnom bloku extrémne zmení. Nemýlila sa – len 6 rokov neskôr už ZSSR neexistoval. To Merkel už dávno mala pre svoju kariéru nový plán – a ten sa mal napĺnať na Západe. Tam ako fyzička mala svoje vedecké kontakty, a to veľmi vplyvné. Dokázala ich skvele využiť.

Už v októbri 1990 bola Merkel jedným z troch delegátov  východonemeckej CDU v Hamburgu, kde sa konal zjednocovací stranícky zjazd CDU. A už v roku 1991 sa stala ministerkou vo vláde Helmuta Kohla. Mala len  37 rokov a niečo také sa v západnom Nemecku predtým nepodarilo žiadnej žene. Preto tam musela mať veľmi vplyvných priaznivcov a zrejme dokonca aj v USA, a tak len o 9 rokov neskôr už bola šéfkou CDU.

V roku 2005, keď bola „dosadená“ na kreslo kancelárky Nemecka, bol Putin už 5 rokov prezidentom Ruska a bol už niekoľko rokov úzko spriatelený s Gerhardom Schröderom, jej politickým odporcom a zároveň človekom, pre ktorého nemala najmenšie sympatie. A tak už len preto možno usúdiť: Priateľ môjho nepriateľa, musí tiež byť môj nepriateľ.

Vo svojom rozhovore v televízii Merkel prízvukovala viackrát, že to bola ona, ktorá žiadala tvrdšie sankcie proti Rusku. Kyjev nikdy nekritizovala za nedodržiavanie Minskej dohody a za jej stroskotanie robila Moskvu zodpovednou. Ústa neotvorila ani vtedy, keď Kyjev zakázal ruštinu v Donbase a tým vyvolal konflikt a neurobila nič, aby jej priaznivec Peter Porošenko ukončil zabíjanie v Donbase.

Tento jej postoj ku konfliktu sa nezmenil ani po príchode Zelenského.

Merkel nikdy nešlo o to, aby sa prostredníctvom Minskej dohody dosiahol mier. V protiklade k tomu, v rozhovore hrdo vyhlásila, že to bola ona, ktorá zachránila cez Minskú dohodu 6 000 obkľúčených ukrajinských vojakov, a to tých, ktorí aktívne terorizovali mestá v Donbase s ruským obyvateľstvom. Ani slovom sa nezmienila o tom, že v priebehu rokov vyvraždila ukrajinská armáda tisícky Rusov na východe Ukrajiny. Nič nepovedala ani k tomu, že azovské bandy terorizovali ľudí v Mariupole a Chersone preto, lebo hlasovali za politickú autonómiu.

A bola to Merkel, ktorá poslala svojho ministra zahraničia Steinmeiera do Kyjeva na Majdan, aby podporil puč proti prezidentovi Janukovyčovi. To všetko mainstream zamlčal a prezentoval rozprávku o veľmi dobrom vzťahu Merkel a Putina.

Svojou lžou, že Ukrajina bola Ruskom atakovaná už v roku 2014 legitimovala Merkel vyzbrojovanie Ukrajiny proti Rusku. Nikdy ju ani len nenapadlo po zavraždeni 14 000 etnických Rusov v Donbase povedať Kyjevu dosť a podoriť tam úsilie Donbasu o autonómiu. V interview sa prejavila viackrát aj jej dlho ukrývaná veľká rusofóbia.

Ku koncu svojho kancelárstva usilovne pracovala na tom, aby po jeho ukončení dokončili jej protiruské „dielo“ nemeckí Zelení  a postarala sa o to,  aby sa dostali do vlády. Mohla si totiž byť istá, že táto strana,  ktorá bola voľakedy proti každej vojne a proti rozpínavej americkej politike, vo svojom novom politickom smerovaní bude vojnu proti Rusom maximálne podorovať.

Ďalej si mohla byť istá tiež tým, že dokončia aj zničenie nemeckej ekonomiky, ktoré ona úspešne začala a že budú aj pokračovať v presadzovaní čoraz tvrdších sankcií, ktoré ako bumerang ničia plnou silou Nemecko.

A tak Merkel v podstate dosiahla všetko, čo zamýšľala urobiť. Rusko muselo zaútočiť, aby ukončilo masové zabíjanie ruských civilistov v Donbase. A ňou nenávidené Rusko bolo Západom odsúdené a pranierované ako krivilačný agresor.