Medzi piatimi najväčšími európskymi kresťanskými teológmi – ktorí zároveň boli aj skvelými filozofmi – je aj jeden Slovák

Prastaré kultúry, ako napr. sumerská, mezopotamská, egyptská, či hebrejská pôvodne nepoznali žiadne oddelenie viery a vedy. Boli to až Gréci, ktorí začali definovať základy vedeckého myslenia asi pred 2500 rokmi a vytvorili tak postupne hranice medzi nimi.

Potom to bol až veľký kresťanský učenec Albertus Magnus, ktorý v 13. storočí teológom objasnil, že vedecké myslenie a viera v Boha sú dva rôzne prístupy – ale že si v skutočnosti navzájom neprekážajú a môžu sa vzájomne obohacovať, ak sa neprekročia isté hranice.

A v podobnom duchu učili, písali a predášali na túto tému všetci piati teológovia, o ktorých tu bude reč:

Francúzsky jezuita Teilhard de Chardin (1881 - 1955) 

patrí k najvýznamnejším mysliteľom novoveku a jeho teológia ďaleko predstihla dobu, v ktorej žil. Chardinova teológia patrí jednoznačne do 21. storočia. Jeho odvážne teologické výpovede, podložené hlbokým prírodovedeckým poznaním o zmysle stvorenia, poslania človeka, kozmu a o problematike katolíckej dogmatiky vzbudzovali pohoršenie vysokých cirkevných kruhov a keby bol žil o niekoľko storočí skôr, bol by ho istotne stihol osud Jána Husa a Giordana Bruna. 

Chardin, ako jeden z mála teológov, bol aj výborným prírodovedcom. Na rozdiel od svojich extrémne konzervatívnych kolegov, teológov, bol presvedčený o nesprávnosti tvrdenia, že moderný svet stratil vieru. To, čo mnohí považovali za stratu viery, považoval za dôležitý proces prebiehajúcich veľkých zmien v starých názoroch na Boha a na kozmos. V dôsledku enormných "erupcií" nového myslenia sa podľa neho vo vnútri kresťanstva museli prejaviť veľmi silné napätia a rozpory, ktoré otriasali jeho fundamentami.

Chardin vedel veľmi dobre, ako málokto, že kresťanská dogmatika, ktorá vyšla v dávnych, úplne iných historických súradniciach, je pre myslenie moderného človeka už len archaickým reliktom. Jej odmietanie vôbec nie je znakom odmietania viery a morálneho úpadku. To podľa neho nahovárali verejnosti len teológovia, ktorých myslenie bolo stále zakotvené v "dobe kamennej" teológie. Moderná doba však hľadá nové interpretácie a nové koncepcie v teológii.

Romano Guardini (1885 Verona - 1968 Mníchov), 

Talian, ktorý okrem prvého roku svojho života, žil v Nemecku, sa mnohými svojimi filozoficko-teologickými názormi hlásil k odkazu Chardina, ale v istých tézach mal aj odlišnú mienku. Predovšetkým, na rozdiel od neho, sa nikdy nepokúšal o priamu konfrontáciu s vysokou cirkevnou hierarchiou. Ale rovnako ako on, mal skvelý zmysel pre to, čo v katolíckej teológii bolo skostnatelé a spráchnivelé a tým pre modernú dobu absolútne neaktuálne. Od Chardina sa odlišoval najmä tým, že jeho názory akceptovali a oceňovali aj kardináli a pápež.

Romana Guardiniho obdivoval aj najvýznamnejši slovenský teológ, ktorý prežil veľa rokov v Nemecku, Taliansku, Švajčiarsku:

Dr. Anton Hlinka (1926 - 2011), 

a je zaujímavou náhodou, že sa na neho aj vizuálne podobal. 

O teológii Guardiniho i Chardina sme spolu často diskutovali, keď ma A. Hlinka prišiel navštíviť, alebo, keď ma pozval k sebe do Mníchova. Neraz som mu vtedy povedal:

"Tónko, máš všetky predpoklady na to, aby sa z teba stal slovenský Teilhard de Chardin."

Jeho odpoveď bola vždy rovnaká:

"Roman  môj, keď raz prídem zo Západu natrvalo na Slovensko, potom by ma moji arcikonzervatívni slovenskí teologickí kolegovia, keď aj nie upálili, tak určite by ma v Ríme u pápeža neustále očierňovali. Nemám tú silu a odvahu, ako ju mal Teilhard. Mne preto stačí, ak budeš vo mne vidieť slovenského Romana Guardiniho."

Hlinka bol aj skvelý mysliteľ, filozof a humanista a v neposlednom rade aj polyglot. Slovensko ho nikdy dostatočne ani nedocenilo ani neocenilo. 

Naše diskusie býali neraz aj veľmi kontroverzné, pretože som mal na teológiu katolicizmu v nejednom bode opačný názor ako Anton. A mal som veľa argumentov najmä z hladiska prírodovedeckého a historického, ktoré sa nedali nijako vyvrátiť ani znegovať.

Anton potom zvykol takéto diskusie ukončiť zmierlivou vetou, ktorú beriem aj ako jeho odkaz ľuďom:

"Roman, aj keď nechodievaš do kostola a mnohé veci neveríš tak, ako ich verí bežný veriaci chodiaci do kostola, pre mňa si aj tak kresťanom a takých ako si ty, nazývam anonymní kresťania. 

Robíš dobre veci, nikomu úmyselne neškodíš, nepoznáš ani závisť ani nenávisť a preto si Bohu milší, ako množstvo kresťanov, ktorí chodia do kostola, ale sú závistliví a druhým neprajní."  

To boli naozaj veľké slová veľkého a veľmi múdreho Slováka - A. Hlinku - ktorý bol duchom, múdrosťou a svojím životom pre mňa ďaleko väčšou osobnosťou, ako mnoho kardinálov a biskupov. 

Hoci vynikajúci mysliteľ a filozof Guardini veľmi dobre poznal (podobne ako Chardin)  skutočný pôvod každej religióznej dogmy, akceptoval ich ako potrebné "koordináty", ktoré usmerňujú a riadia infantilnú vieru más jednoduchých ľudí a podávajú im cez takéto dogmy konkrétne náboženské vysvetlenia komplikovaných teologických téz a javov.   

Guardini sa nebál hodnotiť politiku a kritizoval postoje Európanov, najmä ich vzťah k chudobným krajinám. Kategoricky žiadal príchod "nového človeka," ktorý by mal celkom iné vlastnosti ako doterajší človek: 

Hlbokú preduchovnelosť, silnú vrúcnosť srdca, vysoký stupeň slobody, nadpriemerný intelekt a pokoru voči fenoménu života. 

Bol veľkým kritikom mocných a dôrazne dvíhal hlas proti narastajúcej neľudskosti štátu. Poukazoval na to, že štát sa stáva totalitným nástrojom a neúprosnou organizáciou na využívanie absolútnej politickej moci, len zastretej tenkým šatom pseudodemokracie. 

Neuveriteľné - to boli priam prorocké a či jasnovidecké slová, presne opisujúce našu súčasnosť.

Švajčiar Hans Küng (1928 - 2021) 

je jedným z mála katolíckych teológov, ktorí sa kriticky a intenzívne zaoberali teologickými témami, ktoré sú sporné. Küng pritom kladie otázky tam, kde sa z hľadiska cirkvi nie je dovolené pýtať a jeho odpovede na také otázky vyznievajú celkom inakšie, ako je prípustné. Niektoré z jeho otázok: Existuje boh? Existuje život po smrti? Vstal Ježis Kristus z mŕtvych? Čo potom, ak z mŕtvych nevstal?

To sú najdôležitejšie otázky z množstva iných otázok švajčiarskeho profesora teológie, ktorého v roku 1962 ako 34-ročného povolal pápež Ján XXIII. za oficiálneho poradcu koncilu pre náročné teologické otázky. 

Napriek tomu, že sotva nejaký teológ má také obsiahle filozoficko-teologické vedomosti ako on, tak neodpovedá Küng na svoje provokačné tézy priamo a ani si nenárokuje patent na pravdu, ale diskutuje o nich vo svojich knihách, prednáškach a početných televíznych vystúpeniach aj v Nemecku. Práve používaním tejto metódy sa stal nepohodlný a nepríjemný pre konzervatívnu časť cirkevných hodnostárov, a to o to viac, že už veľmi dávno sa zasadzoval o ekumenickú ideu. Bolo to v čase, keď vo Vatikáne nielenže ešte nebola populárna, ale bola zaznávaná a odmietaná.

Každý, kto pozná nemeckého teológa, psychoanalytika, publicistu, historika a filozofa Eugena Drewermanna (1940 - ) nesmierne skromného človeka, geniálneho mysliteľa a veľkého humanistu, tak sa neubráni dojmu, že tak trochu podobne musel žiť a učiť aj Kristus. 

Posolstvo Drewermannovej teológie je jednoduché a zároveň silne polarizované. Tým, že je jednoduché, preniká do srdca každého človeka. Drewermann uverejnil početné publikácie, v ktorých urobil analýzy častí Biblie na základe hlbinnej psychológie a opieral sa pritom aj o poznatky Sigmunda Freuda, C.G. Junga, Ericha Fromma.

Ústredné posolstvá viery katolíckeho náboženstva označil Drewermann len za symboly a poprel, že by išlo o skutočné a reálne javy a udalosti, ako ich postulovalo oficiálne učenie cirkvi. Okrem iného to bolo nepoškvrnené počatie Márie, zmŕtvychvstanie, nanebovzatie, ale aj rôzne zázraky, ktoré mal konať Ježiš. Tým bol konflikt s Vatikánom doslova naprogramovaný. 

V roku 1992 cirkev Drewermanna suspendovala ako kňaza a bolo mu zakázané kázať. V roku 2005 Drewermann vystúpil z katolíckej cirkvi, ale srdcom ostal naďalej jej učencom a kňazom. 

Platí o ňom to isté , čo Hans Küng povedal o Ježišovi: "Keby Ježiš opäť prišiel medzi nás, tak by ho znova ukrižovali, tentoraz by to ale urobili jeho vlastní."

A aj Drewermanna "ukrižovali" jeho vlastní.  

Je zarážajúce, že ani jeden z týchto vynikajúcich zahraničných katolíckych teológov-mysliteľov sa takmer vôbec nedostal do povedomia slovenských katolíkov. Majú na tom vinu arcikonzervatívne kruhy slovenskej katolíckej hierarchie, pred ktorou mal obavy aj Dr. Anton Hlinka, ako o tom viem z našich mnohých spoločných diskusií.