Matka sa obetovala pre svoje hladné deti a nechala sa im zjesť

Dráma, ako ju píše len život. To, čo tu opisujem, je doslova ako z hororového filmu. Je všetkým dobre známe, že matky obetujú nesmierne veľa pre svoje  deti. Ale aby sa matka nechala zjesť vlastným deťom preto, aby im zachránila život a udržala ich pri živote, to je absolútne výnimočné aj v ríši zvieracej.

V prípade, ktorý si tu môžete prečítať ide o druh obrovského pavúka, známeho pod názvom Stegodyphus lineatus.

Pred niekoľkými dňami som sa stretol s priateľom biológom a ten mi rozprával v rámci našej zaujímavej diskusie o kozmobiológii to, o čom tu píšem. Veľmi ma to zaujalo, lebo život hmyzu a jeho pozorovanie a všetko  možné i nemožné o jeho skvelej inteligencii, to patrí tiež do sféry mojich záujmov.

Začal som s tým ako sedemročné dieťa. Moj strýko Rudolf z Harmanca bol náruživým včelárom a ja som s radosťou chodieval s ním k jeho včelám, ktoré mal  v  dvanástich úloch na jednej lúčke v hlbokých harmaneckých lesoch. Tam ma do všetkého zaúčal a celé hodiny mi rozprával o všetkom možnom z včelieho života. Tak sa začala moja láska k hmyzu a samozrejme aj k sladkému medu, ktorý dodnes mám takmer pri každých raňajkách.

Zmiený druh pavúka žije aj v Európe a síce v južnej Európe. Keď sa blíži čas, že samička Stegodyphus lineatus znesie vajíčka, tak upradie špeciálnu sieť, do ktorej potom vpradie istú formu tašky. Do nej potom znesie okolo 70 až 75 vajíček. Akonáhle sa z vajíčok vykĺznu malinké pavúčiky, tak ich z nej vyslobodí. Hladným potomkom, ktorí sa ešte nevedia zaopatriť sami, potom ako prvú potravu servíruje samú seba. A aby ju jej detičky mohli ľahšie zjesť a stráviť, tak sa začne sama znútra rozkladať na „omáčku“, ktorá je pre ne ľahko stráviteľná.

Nezištnejšiu materinskú lásku biológovia ani humanológovia dosiaľ nikde na svete neobjavili.

Samička začne s procesom svojho vnútorného rozkladania už krátko potom ako znesie vajíčka. Slúžia jej k tomu špeciálne enzýmy. Keď sa jej deti už vyliahnu, tak ich začne kŕmiť hustou šťavou vyrobenou z vlastných čriev, ktorú postupne vylučuje z tela cez ústa. V priebehu dvoch až troch týždňov sa tak zmenší jej váha takmer o polovicu. Postupne vo svojom tele enzýmami rozkladá všetky vnútorné orgány až na srdce, ktoré ju počas tohto procesu udržuje pri živote. Srdce nasleduje ako posledný orgán, ktorý enzýmy rozložia.

To ale ešte stále nie je koniec hostenia sa malých pavúčikov na tele vlastnej matky. Potrebujú ešte viac potravy, aby dospeli a boli schopní sa uživiť. Telo matky – ako dokázali biológovia – je aj v konečnej fáze ešte živé, keď sa do neho začnú zakúsavať jej deti a takmer celé ho zužitkujú. Zvyšok, ktorý z neho ostane, obnáša len 3 až 4 percentá z pôvodnej masy.

Deti už neexistujúcej matky v tom čase narástli pibližne na trojnásobok svojej počiatočnej veľkosti a sú schopné začať vlastný život, a tak sa ich spoločenstvo veľmi rýchlo rozíde na všetky strany a  každý z nich pokračuje vo svojom živote ako samotár.