Mám slobodu – som nezávislý žurnalista. Bilbao, z mojej prednášky

Priatelia a spolupracovníci Španieli a Baskovia z Bilbaa mi zorganizovali dve prednášky na tému: Existuje ešte skutočne nezávislý žurnalizmus? Urobil som ich v rámci mojej pracovnej cesty v Španielsku a Portugalsku.

Toto je časť z mojej prednášky: 

Milí priatelia žurnalisti i nežurnalisti, ktorí ste sem zavítali v hojnom počte, veľmi sa teším z nášho stretnutia. Pracujem o.i. ako publicista a autor už niekoľko desaťročí v rôznych krajinách. Mal som to veľké šťastie – vždy som to ale chcel doslova bytostne – že mám vnútornú slobodu  a kto má vnútornú slobodu, ten sa nikdy nenechá kúpiť a ani skorumpovať. To je pre objektívny žurnalizmus nesmierne dôležité.

A vnútornú slobodu som vždy uplatňoval pri mojej žurnalistickej činnosti.

Veľká osobnosť Erich Fromm, ktorého istotne poznáte aj vy niektori, tu v Baskicku, hovorieval, že vnútorná sloboda je najvyššia a najvznešenejšia hodnota nášho života. A kto ju naozaj má a žije, ten pravdu nezradí za nijaké peniaze.

Veľa ľudí sa ma zvykne pýtať, či ešte vôbec existuje slobodný nezávislý žurnalizmus.  Moja odpoveď je, že určite neexistuje, ale hneď doplním, že on ani nikdy neexistoval. Skutočnosť je taká, že odkedy žurnalizmus existuje, tak odvtedy bol vždy manipulovaný, kupovaný a ovplyvňovaný.

Ja som mal vnútonú slobodu zrejme takpovediac zapísanú v génoch a už ako dieťa som sa búril proti nespravodlivosti a proti iracionálnym autoritám. Aj preto som v škole mal často dvojku z chovania.

Písať ako žurnalista nezávisle a slobodne to bolo pre mňa samozrejmosťou a zároveň aj súčasťou mojej vnútornej slobody.

Je nesporné a  viem to aj z dlhoročnej skúsenosti a z kontaktov so stovkami žurnalistov z rôznych krajín, že existujú (a vždy aj existovala len „hŕstka“ nezávislých žurnalistov), niekoľkí ľudia od pera, ktorí majú odvahu písať slobodne pravdu a svoje vlastné názory. A tých je naozaj extrémne málo. A je to jedno , ktorú krajinu si v tomto ohľade  vezmete pod lupu, či Španielsko, Nemecko, Česko alebo USA, alebo...

Ale vy, Baskovia, máte naozaj niekoľko skvelých a slobodných žurnalistov, ktorí vždy napíšu čo si myslia naozaj.  A máte ich viac, ako ktorýkoľvek iný národ. Sú aj teraz tu medzi nami a som hrdý na to, že sú mojimi priateľmi.

Na Západe zásadne platí, že všetky veľké média, kdekoľvek, sú závislé a poplatné politikom a peniazom istých vplyvných kruhov a preto sú manipulované a podľa potreby „usmerňované“.

Poviem vám teraz o dvoch mojich skúsenostiach z mojej vlasti, zo Slovenska. Asi pred dvadsiatimi rokmi ma pozval môj priateľ, bývalý slovenský prezident Schuster, ktorý v tom čase bol primátorom mesta Košíc, aby som tam urobil niekoľko prednášok. Jedna z nich sa konala aj v susednom meste Prešove, kde som bol pozvaný prednášať študentom 4. ročníka tamojšej univerzity o literatúre faktu a o žurnalizme na Západe. Bolo to v čase, keď si veľká väčšina obyvateľov SR myslela, že naozajstná a jediná sloboda je len na Západe a predovšetkým v USA. Keď som ľuďom na Slovensku vysvetloval, že to vôbec nie je pravda, tak ma mnohí označovali za agenta Moskvy, kde bolo podľa nich zhromaždené všetko zlo sveta.

Prešovským študentom som prednášal aj o tom, že Západ nepozná nezávislý žurnalizmus. Pozerali sa na mňa nedôverčivo  a neskôr v diskusii mi niektorí „odvážne oponovali“. Na moju otázku, aké majú na svoje tvrdenia konkrétne argumenty a či poznajú  nejakých západných žurnalistov, ktorí píšu vždy slobodne a nezávisle, bolo však odrazu ticho.

Iná moja skúsenosť s tým, ako hlúpo a zaujate dokážu písať západní žurnalisti, pochádza z obdobia 1998 až 2005, keď som organizoval a absolvoval niekoľko desiatok viacdňových Pressereise do SR pre skupiny západných žurnalistov, aby som tak dosiahol zlepšenie imidžu mojej krajiny, ktorý bol v tom čase na Západe katastrofálny.

Na jednej z týchto Pressereise som bol s piatimi nemeckými redaktormi aj v Púchove, kde sme navštívili Matador a potom aj sklárne Lednické Rovne.

Do svojich reportáží o SR chceli zabudovať aj obraz o živote a súkromí nejakého robotníka z Matadorky. Koľko zarába, aký má byt, čo v ňom má, atď. Boli totiž presvedčení (zmanipulovaní), že bežní obyvatelia u nás nemajú v bytoch ani ľadničku ani televízor a že tam majú len najnutnejšie veci. Keď som im povedal, že to je nezmysel a klamstvo, tak mi neverili. Uverili zahanbene až potom, keď jeden robotník z Matadorky bol ochotný nás pozvať k sebe a videli všetko na vlastné oči.

Ak už pri takýchto v podstate bezvýznamných veciach žurnalisti len „tárajú“ nezmysly a nemajú správne informácie, tak je len samozrejme, že tak robia aj pri veľkých veciach.

Sloboda tlače neexistuje – to, čo nám médiá nahovárajú (že sú nezávislé), to je len sloboda simulovaná. Nemecké mainstream médiá trúbia tou istou trúbou a blokujú pravdivé objektívne informácie. Slúžia politike a finančnému kapitálu. V našom svete a samozrejme aj vo svete médií ide len o zisky. Pravda a sloboda žurnalizmu  by ich mohli znižovať. Preto musia zmiznúť zo sveta.

Žurnalisti, reportéri, moderátori, šéfredaktori, publicisti, redaktori sú podplácaní a kupovaní, prípadne aj vydieraní a nútení, aby tancovali podľa taktovky mocných „režisérov“.

Nemecká vláda, USA, tajné služby, globálne koncerny, atď. investujú miliardy, aby dôležité médiá inštrumentalizovali podľa svojich potrieb.

Toľko z mojej prednášky, ktorá išla ešte dlho ďalej a po nej sme ešte diskutovali. Nebolo času na dlhú diskusiu, lebo som musel ísť ďalej.

Ale jednu krásnu baskickú pieseň, ktorú mi na rozlúčku zaspievali, som si ešte plný dojatia vypočul, bola prekrásna.

Volá sa:  

Askatasuna bizitzako abestia da –  Len sloboda je pieseň života.