Majú zvieratá tie isté emócie ako ľudia?

Smejúca sa hyena, plačúca srnka, smutý kôň, žiarlivý šimpanz - vyjadrujú zvieratá svoje pocity tak, ako to robia ľudia?  Majú vôbec podobné emócie ako my? Poznajú žiarlivosť, zlosť smútok, súcit a či dokonca aj lásku? Alebo si to len nahovárame, lebo sa nám to tak zdá a páči?

Klasická veda to však v žiadnom prípade neakceptuje a hovorí v tomto prípade len o antropomorfizme, to znamená o "poľudšťovaní" zvierat  a o tom, že ľudia svojich zvieracích obľúbencov chcú videť v podobnom svetle ako seba samých, a preto im pripisujú podobné vlastnosti, ako ich majú ľudia.

Oproti takým vedeckým výpovediam sú však v silnom kontraste skúsenosti a pozorovania ľudí, ktorí majú so zvieratmi veľmi intenzívny kontakt. Takí ľudia neraz rozprávajú o tom, že zvieratá prejavujú náklonnosť, radosť, sklamanie, ale aj smútok.

Jeden z najznámejších prípadov prejavu smútku a vernosti zvieraťa bol prípad Hačika, japonského psa ušľachtilej japonskej rasy Akita. Hačiko sprevádzal svojho pána každý deň na železničnú stanicu a chodil ho čakať, keď sa vlakom vracal. Keď jeho pán nečakane zomrel, chodil Hačiko naďalej na stanicu sám, vždy v tom čase, keď sa jeho pán zvykol vracať. Robil to každý deň, počas dlhých deväť rokov, a to až dovtedy, keď sám skonal.

V mojom živote som nazbieral mnoho skúsenosti a zážitkov, ktoré mi potvrdili to, o čom som bol už ako dieťa presvedčený, že zvieratá majú podobné emócie a či tie isté emócie ako ľudia. Preto je pre nich utrpením, ak ich držíme v malých nevhodných priestoroch a klietkach zoologických záhrad, kde nemajú dostatok pohybu a kde nemôžu žiť svojím prirodzeným životom.

Kto pochybuje o tom, že zvieratá sú bytosti s individuálnymi charaktermi a celou škálou emócií, nech si prečíta knihu Jane Goodall In the Shadow of Man, kde autenticky a fascinujúco ako vedkyňa opisuje špecifické individuality šimpanzov, s ktorými dlhé roky žila - po tom ako sa s nimi zblížila a získala si ich absolútnu dôveru - v ich prirodzenom prostredí.

Líči podrobne ich individualitu, ich zvyky, ich povahy, ich drámy, ich prejavy lásky a aj celú komplexnú škálu ich emócií. Bola prvou vedkyňou-pozorovateľkou, ktorá šimpanzom, s ktorými žila v divočine, nedala čísla, ale mená. Jej početné vedecké práce možno pokladať za položenie základov oboru psychológia zvierat, ktorú po nej postupne rozširovali a napĺňali daľší skvelí vedci, ako napr. Frans de Waal.

Známa je jeho výpoveď: „Nie len ľudia sú ľudskí.“ Alebo:  „Zvieratá sú neraz ľudskejšie ako ľudia, majú lepšiu morálku.“

V prípade Jane možno povedať, že jablko padlo nesmierne ďaleko od stromu. Jej otec Mortimer Morris-Goodall bol známy automobilový pretekár a opice boli tým posledným, čo by ho bolo zaujímalo.