Machu Picchu – dosiaľ nevysvetlená záhada prastarého mesta Inkov, vysoko v Andách

Bol som v Pueble (mestečku) Machu Picchu už viackrát. Oddávna ma priťahovalo záhadné staré indiánske mesto, vysoko a takmer nedostupne v Andách – Machu Picchu, ktoré má to isté meno. V Pueble som vyhľadával a zbieral aj staré dokumenty, chcel som  sa čo najviac dozvedieť o tajomstve mesta Inkov.

Starosta mestečka Machu Picchu, David Gayoso Garcia, pri mojej poslednej návšteve ešte nebol dlho vo svojej funkcii. Bol nevysokým , ale dynamickým a korektným, ešte mladým mužom. Jeho predchodca bol kvôli korupcii odvolaný. V mestečku žije niečo viac ako 2000 ľudí. Sotva sto z nich sú miestni rodáci. Väčšina obyvateľov pochádza z Cuzca, starého hlavného mesta mocnej ríše Inkov. Cuzco je v súčasnosti hlavným mestom provincie a leží vo vzdialenosti 85 kilometrov.

V ten deň bol starý tradičný indiánsky sviatok a takmer všetci obyvatelia sa zhromaždili na malom športovom ihrisku, kde prišla aj honorácia mestečka, na čele so starostom. Indiánski muzikanti v tradičných krojoch vyhrávali staré clivé indiánske melódie – melódie Ánd. Slnko nemilosrdne pálilo, ale v zime tam neraz napadne aj veľa snehu.

Z jednej skupiny mužov vyšiel mladý muž, na hlave mal veľký slamenný klobúk, ktorý ho chránil pred páľavou. Podišiel celkom blízko k starostovi a skupinke novinárov, ktorí s nim hovorili a hnevlivo začal: „Žijem tu už dlho sám a rád by som si sem priviedol aj moju rodinu.“
Starosta bol nepríjemne prekvapený jeho výpoveďou, ale odpovedal pokojne, no dôrazne: „Je mi ľúto, ale vláda v Lime zakázala akékoľvek prisťahovalectvo do nášho mesta.“

Pre prítomných zahraničných novinárov bolo niečo také prekvapujúce, ale väčšina domorodcov to akceptuje.

Pueblo Machu Picchu totiž už nesmie ďalej rásť, lebo inakšie hrozí nebezpečie. Nebezpečie v tom, že UNESCO by mohlo starému indiánskemu mestu, toho istého mena, ktoré leží od neho len niekoľko kilometrov, odobrať dôležitý titul – svetové kultúrne dedičstvo. Niečo také by bolo pre peruánsku vládu hanbou i finančným fiaskom. V tom prípade by mnoho bohatých turistov tam už viac nezamierilo.

Už roky pozorujú kritickým okom experti UNESCA túto jedinečnú svetovú raritu, aká nemá nikde obdobu. Ak by nebol vyslovený zákaz prisťahovania sa do mesta, tak by v priebehu niekoľkých rokov mohlo mať mesto aj 100 000 a viac obyvateľov, lebo mnoho ľudí tam vidí možnosť nadpriemernych zárobkov. A to by časom spôsobilo nedozierne následky pre staré ruiny mesta Inkov. Už teraz tam prichádza denne mnoho tisíc návštevníkov, ktorí ruiny postupne ešte viac ruinujú. Takmer každý z nich si chce odniesť odtiaľ nejaký kus kameňa na pamiatku.

Už len samotná prírodna scenéria je tam úchvatná a neporovnateľne s ničím, jedinečná.
Mágia, ktorú na mňa toto miesto vyžarovalo hneď po prvý raz, keď som ho navštívil, bola neobyčajne silná a celkom ma pohltila. Všade okolo sú terasy z nahladko obrúsených kameňov a všade navôkol, celkom blízko, sa týčia majestátne končiare Ánd, ktoré ma doslova objímali a mal som pocit, že ešte nikde som nebol tak blízko oblohy, ako práve tam.

Dodnes ostáva záhadou, prečo Inkovia postavili toto veľké a moderné mesto vo výške 2400 metrov, úplne izolovane od iných miest svojej veľkolepej civilizácie a ako ho dokázali postaviť a ako ho dokázali zásobovať. Podľa odhadov historikov tam žilo okolo 30 000 ľudí. Na niečo také treba predsa vyspelú techniku.

Azda im „niekto“ nesmierne vyspelý pomohol, alebo dokonca sám pre nich postavil?