Ľudská duša neexistuje! Je len imaginárnym výtvorom relígií a fantómom zrodeným z pera poétov

Už pradávne kultúry na všetkých svetadieloch boli presvedčené o tom, že existuje istá forma tajuplnej energie, ktorá je v ľudskom tele a ktorá sa po smrti od neho oddelí a potom existuje ďalej, niekde v nekončnom kozme ako anima, či atma, alebo po našom duša.

Dokonca už v  predstavách týchto kultúr mala byť niečím nemateriálnym, nehmotným. Vedci ju však dodnes neobjavili a nikdy ani neobjavia. A takmer žiadny z nich na ňu ani neverí.

Ale prečo na ňu potom od tisícročí verilo a stále verí tak veľa ľudí? 

V dávnych kultúrach bola pokladaná za životný princíp - udržiavala telo pri živote. Bola spájaná s dychom a keď niekto zomrel, tak sa hovorilo, že vydýchol svoju dušu.

Grécke slovo psyche pochádza zo slova psychein - dýchať. Najstaršie stopy viery na dušu, možno objaviť v paleolitiku -  teda v dobe kamennej.

Dnes si myslia niektorí psychológovia, ktorí sa zaoberajú touto tematikou, že predstava o existencii nehmotnej duše vznikla v šamanizme obdobia paleolitika, keď sa šamani dostávali pri svojich aktivitách do tranzu a zažívali vtedy stavy mimotelesnej spirituality, v ktorých akoby sa duša na istý čas dostávala von z tela.

V priebehu času sa potom táto šamanistická tradícia dostala aj do antického Grécka, kde sa grécki filozofovia s ňou zaoberali "vedecky" a vyvinuli istú formy náuky o duši, z čoho neskôr vznikla psychológia.

Mimochodom, psychológia musela dlho bojovať o to, kým sa etablovala ako oficiálna veda. To isté platí pre parapsychológiu.

Pre starých Grékov bola duša niečím, čo odlišovalo živých od mŕtvych.

Bola to energia, ktorú bohovia vdýchli do ľudí. Antickí grécki filozofovia boli presvedčení, že duša je priamo spojená akýmsi neviditeľným "pásom" s kozmom.

Heraklit z Efezu (520 - 460 p.n.l.) pokladal dušu za iskru ohňa hviezd. Neskôr to bol Platón (427 - 347 p. n. l.), ktorý vytvoril ideu nemateriálnej duše, ktorá je nesmrteľná.

Kresťanstvo toto Platonovbo učenie len prebralo a rozvíjalo ďalej.

Až novoveká prírodovedecká revolúcia otriasla antickými - a tým aj kresťanskými - predstavami o duši.

Novovytvorený prírodovedecký svetonázor o kozme a o človeku nepotreboval na vysvetlenie žiadnych fenoménov a súvislostí nejaké duchovné bytostí, ako anjelov, čertov, duše a podobne.

Svet hmoty a kauzálnych zákonov prírodnych vied funguje aj bez existencie a či prítomnosti duše.

Veľký francúzsky filozof René Descartes (1596 - 1650) vychádzal z toho, že duša je niečim, čo síce sídli v tele, ale je od neho zásadne iné a že je "samostatne mysliacim objektom". 

Väčšina neurológov zaoberajúcich sa výskumom mozgu odmieta tento "dualizmus" Descarta. Podľa nich neexistuje žiadny "duch v mašine". To, čo ľudia celé tisícročia pokladali za dušu, nie je podľa nich nič iné ako ľudský mozog. 

Pre mňa a na základe môjho poznania z psychológie, fyziky, psychofyziky, mytológie a religióznych vied je jasné, že duša v tej forme, ako nám ju prezentuje náboženstvo, neexistuje.

Existuje len vedomie a len to je nesmrteľné a len to je jediné čo z nás ostane po našej smrti – vedomie prežije smrť nášho tela.

Písal som o tom v knihe Kozmos, Duch a Vedomie  - moja posledná kniha, ktorú som vydal v SR.

Teraz pripravujem na Západe vydanie mojej knihy

Vedomie človeka je istá „forma kvantového poľa“ – kvanty majú život večný