Leonardo da Vinci 1452-1519: Univerzálny génius, umelec, vynálezca, vedec

Patrí bezpochyby k jednej z najfascinujúcejších osobností dejín ľudstva. Mnohí ho považujú za najväčšieho génia, aký sa kedy narodil.

Nejednou zo svojich odvážnych hypotéz predbehol dobu, v ktorej žil o stáročia. Bol niečím tak unikátnym, čo sa v tej kvalite a všestrannosti, akými sa vyznačoval, už sotva niekedy zopakuje. Leonardo bol dokonalým a jedinečným stelesnením vynikajúceho renesančného umelca a geniálneho inžiniera vynálezcu s priam moderným zmyslom pre techniku.

Narodil sa ako nemanželský syn pekného, ale chudobného sedliackeho dievčaťa a notára z Florencie, pochádzajúceho z Vinci pri Empoli. Postupne a už v mladom veku sa stal vynikajúcim maliarom, excelentným sochárom, perfektným technikom a inžinierom a aj prírodovedcom s bádavým a nesmierne zvedavým duchom.

Otcovým sprostredkovaním sa už ako 15 ročný dostal k známemu umelcovi Verrocchiovi z Florencie, ktorý mu dal skvelé základy, na ktorých potom rýchlo rástol ďalej v maliarstve, sochárstve a vo viacerých technických disciplínach.

Keď v roku 1481 bol už veľmi známym a uznávaným umelcom a inžinierom, tak ho povolal k sebe milánsky vojvoda Sforza a na jeho dvore prežil da Vinci najúspešnejšie roky svojho života až do roku 1499.

Hoci v tom období vznikli jeho najznámejšie maľby Posledná večera a Madona v skalnej jaskyni, vyznamenal sa v službách vojvodu predovšetkým aj ako geniálny vojenský konštruktér, o čom svedči veľké množstvo jeho podrobných poznámok, nákresov a plánov vo viacerých poznámkových knihách.

V roku 1499 po dobytí Milána Francúzmi sa začala nová etapa jeho života poznačená častým sťahovaním sa  z mesta do mesta, pričom vykonával najrôznejšie činnosti. V tom istom roku vstúpil v Miláne nakrátko do služieb francúzskej armády ako vojenský inžinier. Neskôr sa stal v tej istej funkcii poradcom Benátskej republiky, ktorá sa obávala prepadnutia Turkami.

Na obranu Benátok vypracoval dômyselný plán ako zaplaviť veľmi rýchlo okolie mesta Friaul a tak sťažiť Turkom prístup k Benátkam. Od roku 1500 sa zdržiaval vo Florencii, kde sa venoval maliarstvu, matematickým a anatomickým štúdiám, fyzikálnej problematike letu vtákov a robil plány a nákresy lietajúcich strojov.

V nasledujúcich rokoch bol vojensko-technickým proadcom Cézara Borgiu, aby potom prešiel v podobnej funkcii do služieb Florencie. V rokoch 1506 a 1513 zhotovoval pre francúzskeho miestodržiteľa Milána stavebno-technické posudky a vypracovával pre neho projekt kanálového spojenia medzi Milánom a Comom. Po odchode francúzskych okupantov z Milána roku 1513 odišiel na niekoľko mesiacov do Ríma, kde projektoval pre Giuliana Mediciho odvodňovacie práce pri vysúšaní Pontinských močiarov. Posledné 4 roky života strávil vo Francúzsku na zámku Cloux pri mestečku Amboise v službách nového francúzskeho kráľa Františka I.

Celé stáročia ostal enormný význam Leonarda da Vinciho ako skvelého mysliteľa a geniálneho konštruktéra v oblasti techniky úplne utajený, a to z viacerých dôvodov. Hoci bol takmer neustále činný ako technický konštruktér a projektant, tak neexistujú nijaké stavby, či technické prístroje, ktoré by boli v nejakej súvislosti s jeho menom, a tak na tieto jeho aktivity poukazovali len jeho poznámkové písomnosti, ktoré uschovával ešte pol storočia po jeho smrti jeden jeho obdivovateľ. Keď zomrel, tak boli postupne rozobrané mnohými osobami a dostali sa do rôznych krajín a fakticky sa na ne celkom zabudlo.

V roku 1965 ale prišlo nečakanou náhodou k objaveniu časti Vinciho rukopisov, keď istý americký hispanológ cestoval Španielskom a vyhľadával rôzne staré dokumenty, aby ich zakúpil. V jednom obchodíku v Barcelone mu položili na stôl hŕbu starých písomností, medzi ktorými bola aj časť Leonardových prác o technike. A tak len náhoda iniciovala intenzívny výskum, aj tejto dovtedy neznámej stránky Vinciho neobyčajnej geniality.

Tento absolútne mimoriadny muž sa vyznačoval priam neuveriteľnou zvedavosťou na všetky mu dostupné prírodné fenomény a oplýval takou tvorivou fantáziou, že sa diametrálne odlišoval od všetkých svojich podobných súčasníkov a ich ďaleko predstihoval.

Okrem toho, čo som už uviedol, sa tento génius venoval aj botanike, architektúre, geofyzike, kartografii, anatómii, fyzike, astronómii, matematike, mechanike.

Charakteristickou črtou Leonarda bolo ale aj to, že značná časť jeho prác a ideí ostala nedokončená, týka sa to aj jeho umeleckých diel. Súviselo to s tým, že mal neustále nové a nové nápady, a tak nestačil a ani nemohol všetko ukončiť.

Typické pre neho bolo aj to – čím sa v takej miere žiadny jeho súčasník nevyznačoval – že riešil svoje práce a projekty systematicky a štruktúrovane. Dôležitosť toho zdôrazňoval aj svojím žiakom a nabádal ich k tomu.

Jeho výnimočnosť je o to geniálnejšia, že nemal nijaké akademické štúdium. Bol najoriginálnejším autodidaktom všetkých čias. Všetky vedomosti si nadobudol sám a v diskusiách s učencami. Vynikal aj skvelým kauzálno-logickým myslením.

Originálne sú aj jeho nákresy a návrhy vojenských vozidiel, obliehacích mašín a strelných zbraní. Zvlášť veľa vynálezov urobil Leonardo na poli vodohospodárskej techniky, vypracoval plány pre priehrady, vzdúvadlá, kanále, rôzne druhy bagrov, potápačských oblekov a dokonca aj ponoriek.

Tento fenomenálny muž sa zaoberal dokonca aj myšlienkami  nových zdrojov energie, a tak sa o.i. dostal k úvahám o konštrukcii atmosferického motora na strelný prach, ktorý až v 17. storočí zhotovil fyzik Christian Huygens bez toho, aby poznal Leonardove výkresy. Práve táto da Vinciho idea viedla k vývoju prvého parného stroja v 18. storočí. Z Leonardových výkresov jednoznačne vyplýva, že objavil aj možnosť dvíhania veľkých bremien pomocou atmosferického tlaku.

Veľmi dômyselné sú jeho podrobné nákresy letových strojov na pohon ľudskými svalmi. Hoci dnes vieme, že také stroje by neboli schopné lietať,  tak nás vždy znova musí nadchnúť nesmierne ideové bohatstvo jeho hlavy.

Zaoberal sa veľmi intenzívne aj problémami riešenia mestskej architektúry. Hľadal nové možnosti budovania ciest, križovatiek, pritom už plánoval mimoúrovňové križovatky a cesty pod zemou. Chcel tak opticky vylepšiť vzhľad veľkých miest. Myslel tu aj na to, aby obyvatelia miest neboli rušení dopravou. Tá mala byť kompletne pod zemou. To boli neuveriteľné a doslova vizionárske predstavy človeka 15.storočia, keď vládol stredovek!

Na základe toho, čo som uviedol o geniálnom Leonardovi by mohol vzniknúť dojem, že prvoradá pre neho bola technika a veda. V skutočnosti to však bolo inakšie, lebo celý jeho svet, ako ho vnímal a reprodukoval, vychádzal vždy z umenia, predovšetkým z maliarstva. Ako sám zdôrazňoval, tak to je maliarstvo, ktoré je skutočnou vedou a jedinou legitímnou dcérou prírody. Maliarstvo bolo pre neho zároveň nástrojom, ktorý ako keby znova vytváral prírodu prostredníctvom štetca, farieb a fantázie. Tým spôsobom ju maliarstvo obnovuje a glorifikuje.