Leninova veľká láska – krásna Parížanka Inés, jeho jediná milenka

Okrem svojej manželky Nadeždy Krupskej miloval a rešpektoval vo svojom živote Lenin len jedinú ženu – Inés Armand.

Narodila sa v Paríži 8. mája 1874 ako dcéra francúzskeho operného speváka Theodora Herbenville a jeho ženy Nathalie Wild. Jej otec bol mimoriadne úspešný spevák, ktorý zomrel ale veľmi skoro – Inés mala len 5 rokov. O dva roky neskôr si ju vzala jej teta, učiteľka hudby, so sebou do Moskvy. Nadaná Inés tam už ako 17 ročná úspešne absolvovala učiteľské skúšky a o dva roky neskôr sa v Rusku stala manželkou fabrikanta Alexandra Armanda.

Jej život prebiehal mimoriadne aktívne a vzrušujúco. Mala milostný pomer po niekoľkých rokoch manželstva s mladším bratom svojho muža, Voloďom. Alexander to však akceptoval.

K rozvodu preto neprišlo a manželia ostali v trvalom priateľskom vzťahu. Inés bola veľmi aktívna aj politicky a angažovala sa v proticárskych organizáciách. Bola aj zatknutá a  v roku 1907  musela ísť na dva roky do sibírskeho vyhnanstva. Jej milenec Voloďa Armand s ňou išiel dobrovoľne na Sibír. Tam si zarábala na živobytie vyučovaním francúzštiny.

V roku 1909 boli obaja už vo Fínsku, kde Voloďa ťažko ochorel a zakrátko zomrel.

Inés potom išla do Bruselu, kde študovala sociológiu a právo.  O rok neskôr odišla do Paríža, kde pracovala na Sorbonne. 

V tom čase pracoval v blízkosti Paríža, v Longjumeau aj Lenin s manželkou Nadeždou. Vyučovali tam na straníckej škole a v Paríži mávali prednášky. Lenin mal v Paríži veľké množstvo sympatizantov. Na Sorbonne prišlo k prvému stretnutiu Lenina a Inés. Veľmi rýchlo sa zblížili a zahoreli k sebe veľkou láskou. Ich vzťah trval fakticky až do smrti Inés, ktorá zomrela veľmi mladá vo veku 46 rokov. Nadežda akceptovala druhú ženu v Leninovom živote a s Inés sa spriatelila.

Lenin ju integroval aj do svojho politického života a vysielal ju na viaceré medzinárodné kongresy socialistov a zoznámil ju s mnohým významnými socialistami ako Karl Kautsky, Victor Adler, Jean Jaurès, Clara Zetkin, Rosa Luxemburg, Julius Martow a ďalšími.

Lenin ju poveroval rôznymi  politickými, neraz aj nebezpečnými úlohami. V jeho poverení tak bola v roku 1912 ilegálne v Rusku. Bola však odhalená a zatknutá. Jej manžel Alexander, ktorý sa medzičasom stal poslancom Dumy ju však na kauciu dostal na slobodu.

O niekoľko mesiacov však z Ruska ušla za Leninom do Krakova, kde Lenin bol aj s Nadeždou pracovne. Milovala ho oddane a urobila všetko čo len chcel. Keď neboli spolu, tak si pravidelne písali.

Bola s ním aj v legendárnom vlaku, keď Lenin cestoval zo Švajčiarska so svojím sprievodom i Nadeždou navždy do Ruska v roku 1917.

V roku 1919 bola Inés na vrchole svojej politickej kariéry v Rusku, samozrejme za podpory Lenina. V Centrálnom komité boľševikov bola predsedníčkou ženskej frakcie. V tom čase bola asi polovica členov strany Boľševikov ženy. Bola to zásluha predovšetkým Lenina, ktorý mal veľký záujem na emancipácii ruských žien.

Inés bola nesmierne aktívna a s prácou to preháňala. Často bola veľmi vyčerpná. V roku 1920 sa vrátila domov po dlhej agitačnej ceste naprieč Sovietskym Zväzom nesmierne vyčerpaná. Lenin ju okamžite poslal na zotavenie do Kaukazu.  Krátko po príchode do tamojšej zotavovne však vypukla nečakane občianska vojna.

V chaose, ktorý tam panoval, bola narýchlo evakuovaná do mesta Nalčiku, Tam sa ale nakazila cholerou a 24. septembra 1920 zomrela.

Lenin ju prežil len o 4 roky.

Tí, čo ju dobre poznali, hovorili o nej ako o mimoriadne inteligentnej, krásnej a ctižiadostivej žene, ktorá v živote nikoho nemilovala tak vrúcne ako Lenina.