Len chaos umožňuje mozgu, aby mohol myslieť, ale aj aby mohol vidieť

Na prvý pohľad sa musí každému zdať také tvrdenie absurdné. Sme predsa zvyknutí vidieť v chaose niečo, čo je znamením úpadku a dekadencie a nie kreativity. Toto ale  neraz neplatí ani v mikrokozme a ani v makrokozme.

Americký vedec Freeman, veľký znalec všetkého čo súvisí s mozgom, si je absolútne istý, že len chaos umožňuje mozgu vytvárať myšlienky a dáva mu schopnosť učiť sa.

Súčasná lekárska veda hlása konekcionistický model mozgu a Freemanova predstava o mozgu je s ním konformná.

Takzvaný konekcionizmus odmieta klasickú a dosiaľ uznávanú analógiu medzi programovateľným počítačom a mozgovou kôrou.

Konekcionisti tvrdia, že mozgová kôra pracuje ako samoorganizovaná neurónová sieť tvorená neurónovými bunkami, navzájom mnohonásobne prepojenými. Každý neurón (mozgová bunka) vyhodnocuje  preto veľké množstvo signálov súčasne.

Podľa konekcionistov ich model vysvetľuje, prečo mozog dokáže to, čo počítač nie je schopný nikdy

Mozog vníma a pozoruje a na základe toho vie riešiť a hodnotiť zložité situácie, vie reflektovať, premýšľať a vie aj prehodnocovať a zmeniť svoje pôvodné stanovisko. Dokáže vytvárať nové hypotézy na základe spracovania obrovského množstva komplexných informácií.

Ďalšou schopnosťou mozgu, ktorú počítač nemá, je to, že neurónová sieť vie dopĺňať aj neúplné informácie a dať im správny zmysel. To nám umožní napríklad to, že aj po mnohých rokoch spoznáme tvár priateľa, ktorá sa neraz veľmi zmenila.

Konekcionisti to vysvetlujú nasledovne:

Počítač má samostatnú pamäť, kam sa ukladajú informácie v digitálnej forme. Mozgová kôra ale nepotrebuje žiadnu pamäť. Spomienky vznikajú tak, že isté množstvo neurónov sa na základe spoločnej aktivity navzájom intenzívnejšie spojí. Prebieha to bez akýchkoľvek príkazov nejakého riadiaceho centra. Funguje to len na základe samoorganizácie.

V neurónovej sieti mozgu teda vznikajú vždy na krátky čas nové a nové čiastkové siete. To sú zväzky silnejšie vzájomne spojených neurónov, ktoré sa vytvorili ako reakcia na obraz predmetu práve zachyteného okom.  Všetky príslušné neuróny v zväzkoch vysielajú potom impulzy spoločne, keď niekto vidí hoci len časť známej mu tváre, alebo tvár, ktorá sa pôvodne známej tváre podobá len trochu.

Experimenty vedcov potvrdili, že mozog sa dostáva do neustále nových stavov len pomocou samoorganizácie.

Naše gény programujú spojenie nervových buniek v mozgu len „zhruba“ a takmer všetky naše schopnosti, ktoré  neskôr v živote prejavujeme, sa bajprv musíme naučiť. A bez procesu učenia by sme napríklad nedokázali ani vidieť. Malé dieťatko po narodení akoby takmer nič nevidelo a až postupne sa mu „rozvidnieva“.

Fungujúce zrakové centrum v mozgu cicavcov sa vytvorí len vtedy, ak si po narodení zrak pravidelne cvičia – teda, ak sa učia vidieť.

V zrakovom centre totiž spočiatku existuje medzi neurónmi priveľa spojení. Až keď sa neuróny zaktivujú signálmi prichádzajúcimi cez oči, tak sa isté spojenia navždy upevnia, kým iné nie.

Zrakové centrum sa môže vytvoriť len v istej relatívne krátkej a preto kritickej fáze – po pôrode.

Ak sa nevytvorí – tak dotyčný nebude nikdy vidieť.

Celoživotná schopnosť učenia sa súvisí  s najdôležitejšou vlastnosťou mozgu a tá spočíva v tom, že sa neutále nanovo samoorganizuje.

Inými slovami:

Mozog neustále upadne do krátkodobých stavov chaosu, z ktorých potom buduje nové a nové poriadky.

Ak by neurónová sieť v centre vizuality zachovávala konštantne štruktúru poriadku, tak by sme videli vždy len to isté, aj keby náš zrak putoval po rôznych objektoch.

Ak by mozog neprodukoval neustále nové stavy determinovaného chaosu, tak by nemohol reagovať na nové vnemy a nemohol by sa ani učiť.

Chaos a poriadok (nielen) v našom mozgu sú dve strany tej istej mince.

A chaos aj bol aj dôležitým elementárnym faktorom veľkej kreatívnej „hry“ kozmického vedomia – evolúcie kozmu.