Kyjev kašle na svojich vojakov, ktorí sa vrátia z vojny proti bratom

Porošenko a jeho bábková proamerická vláda nasľubovali vojakom hory doly predtým, ako ich ako hrdinov zachraňujúcich celú Ukrajinu pred doneckými banditmi, podporovanými Moskvou, vyslali do bratovražednej vojny na východ. Boli im sľúbené peniaze a práca po návrate a celoživotné zabezpečenie pre rodinu, ak by padli na fronte. Okrem toho im boli propagandisticky premyté mozgy a tiež im bolo nahovorené, že separatistické bandy sú len amatéri, ktorí nevedia bojovať a že za niekoľko týždňov ich porazia a rozprášia a sa vrátia domov ako víťazní hrdinovia, ktorých bude oslavovať cely národ za to, že ho svojou odvahou zachránili.

Vojak Leonid G. sa vrátil do Kyjeva po poldruha roku bojov, bez nohy a ako traumatizovaná ľudská troska, ktorú nikto nielenže neoslavoval, ale nikoho z mocných ani len nenapadlo splniť voči nemu nejaké sľuby. Trpko rozpráva, že nikto, ani oni vojaci, ani ľudia doma, nečakali, že vojna bude trvať tak dlho a že bude taká brutálna a krvavá. Leonid hovorí, že táto vojna je ako rakovinový nádor, ktorý sa ďalej rozrastá a hrozí zahubiť celú Ukrajinu.

V Kyjeve sa o neho nikto nepostaral. Všade kde bol na úradoch a niečo žiadal, odvolávajúc sa na sľuby Porošenka a generálov, buď len krčili ramenami, alebo ho len cynicky vysmiali a poslali preč. Cítil, že za ten rok sa ľudia v Kyjeve veľmi zmenili – nepoznával ich. Na vojne mu bolo jasné – aspoň spočiatku – čo má robiť. Strielať jedným smerom a zneškodniť čo najviac banditov.

Ale po niekoľkých mesiacoch si začal čoraz viac uvedomovať, že v tom smere, kam musel strielať, to predsa boli jeho ukrajinskí bratia a žiadni banditi a že ich vraždí na príkaz vlády a Porošenka a hrdinom sa preto už dávno necítil. Skôr ale len oklamaným a najatým vrahom.

Na vojnu sa prihlásil dobrovoľne, ako veľa jeho spolubojovníkov. Vládna propaganda pracovala na plné obrátky: Nesmiete byť zbabelcami, musíte bojovať proti separatistom, ktorí spolu s Putinom nám chcú vziať celú Ukrajinu a vás, vaše ženy i deti vyvraždiť.

„Keď sa to stále opakuje a hučí z rádia a televízie, tak sa tomu skôr alebo neskôr podľahne a uverí“, hovorí Leonid. Obrazy zabitých kamarátov, i tých z druhej strany, mu každý deň bežia v hlave ako zlý film. Psychologickí experti v Kyjeve tvrdia, že až 70 percent vojenských veteránov, ktorí sa vrátili z bojov, potrebujú psychologickú pomoc. Len nepatrný zlomok ju aj dostane. Štát neprobí vôbec nič pre to, aby pomohol začleneniu vojenských veteránov do spoločnosti. Mnohí z nich sa stanú alkoholici a kriminálnici.

Ako bojujúci vojak dostával Leonid za zabíjanie svojich bratov na východe 150 eur. Odkedy sa vrátil, je nezamestnaný. V noci ho prenasledujú sny, v ktorých striela, striela a striela a všade sa brodí cez krv a mrtvoly. Z toho, čo mu nahovorila propagada, že je hrdinom, keď ide strielať ľudí z Donecka, už dávno vytrezvel.

Medzičasom Leonid pochopil aj to, prečo Porošenko a jeho vláda neplnia sľuby voči vojakom, ktorí sa vracajú z vojny späť. Je to zámer nechať ich bezmocných a bez podpory, a tak stupňovať beznádejnosť ich situácie, v ktorej nemajú ako uživiť svoju rodinu. Netrvá dlho a mnohí z tých, ktorí nestratili žiadne končatiny, sa vrátia na bojiská. Tam je predsa všetko jednoduché, len sa musí strielať jedným smerom a zabíjať banditov. Majú zase svojich 150 eur mesačne a rodinu vyživia – vyživia na krvi a smrti svojich bratov, vraj banditov, ktorí si nezaslúžia žiť na ukrajinskej zemi.