Kto sam nezazil bolest a utrpenie, sotva sa nauci, co je pocit skutocneho stastia - 2. cast

Bolest, nestastie a utrpenie

Pre male dieta neexistuje vacsie utrpenie, ako ked jeho srdce je neustale rozorvavane pocitom, ze sa nikde neciti doma a ked ma pocit, ze niektory z jeho rodicov, pripadne obaja, ho sklamali a zradili. Taka skusenost zanecha trvale stopy v jeho srdci. Vo vacsine takychto pripadov v zivote stroskota, lebo detska dusa, ktora nezazivala harmoniu a lasku oboch rodicov, s najvacsou pravdepodobnostou uz v zivote nenajde potrebnu stabilitu.

Kto si vie podrzat vnutorny pokoj a vyrovnanost duse, ten lahsie zvladne aj velke utrpenie v zivote. Vnutorny pokoj mozno dosiahnut najlepsie tak, ze pracujeme na sebe tak dlho, az sa napokon z nas stane osobnost, ktorá je schopna sa v kazdej zivotnej situacii spolahnut len na vlastnu mienku a potom sa nenechame nikym ovplyvnit bez uvazovania nad tym, ci to, co nam odporuca, je naozaj hodne toho, aby sme svoju mienku zmenili alebo poopravili. 

Na prvy pohlad je velmi nepochopitelny paradox aj ta skutocnost, ze nie dostatok vsetkeho a stastie robi ludi dobrymi, uslachtilymi, ochotnymi a solidarnymi, ale nestastie. Ak sa ludom v zivote dari, su uspesni, robia skvelu karieru a maju stastie, tak sa stavaju netolerantni, doleziti a arogantni (urcite nemusim zdoraznovat, ze su aj vynimky, ale vynimka je len vynimka a nie pravidlo). Nestastie ludi spaja, otvara im srdcia jeden pre druheho, robi z nich obetavych priatelov. Je znamym fenomenom, ze ludia pri nestasti, hlavne pri takom, ktore ma katastroficke dimenzie, ovela lepsie spolupracuju, ochotne a obetavo pomáhaju jeden druhému - nic take, alebo len zriedkavo, mozno pozorovat za normalnych okolnosti. 

Rozhodujuce pri tom je to, ze v extremne tazkych podmienkach a okolnostiach sa ludia navzajom nepocituju ako konkurenti. Katastrofu zazivaju ako spolocne ohrozenie, ktoremu sa mozu uspesne vzopriet len vtedy, ak spolocne vypnu vsetky sily a ak sa optimalne podporuju. 

V normalnych zivotnych situaciach sa ludia zazivaju ako konkurenti a vtedy maju snahu jeden druheho predstihnut, neraz aj znicit. Mnohi to robia za kazdu cenu a nemaju pri tom nijake vycitky svedomia, ak druheho v konkurencnom zapase (pre mnohych to je uz dokonca boj) porazia aj tymi najbezcharakternejsimi metodami.     

Dokonca aj taky extremne na vzajomnu konkurenciu jednotlivcov upnuty a inteligentny narod, akym Nemci bezpochyby su, bol schopny v zmysle uvedeneho fenomenu zmenit svoje spravanie. Ked po druhej svetovej vojne bolo Nemecko znicene takmer na nepoznanie, dokazali Nemci bratsky spolupracovat, boli k sebe velmi pozorni, mili a ludski – postupom casu sa to vsak stracalo, a to umerne tomu, ako v povojnovom zapadnom Nemecku narastal blahobyt. Ako sa zda, nemecky narod najprv potreboval zazit utrpenie a bolest v takej miere ako sotva nijaky iny narod  a az potom bol schopny objavit ludskost a uprimne porozumenie pre inych. Samozrejme, Nemci mali vo svojich radoch ale vzdy aj vynikajucich humanistov a socialne citiacich velkych myslitelov.

Bolest a nestastie su skuskou nasej trpezlivosti a kvality nasej schopnosti vediet sa prisposobit. S bolestou a nestastim sa musime naucit zit. 

Clovek, ktoreho v zivote postihlo velke utrpenie, velke nestastie, ten sa uci na vlastnej bolesti spoznat lepsie sam seba, porozumiet sam sebe, a tak sa uci rozsirovat hranice svojej osobnosti. Bolest mu naznacuje a ukazuje vsetky nevyuzite moznosti, ktore su v nom a on o nich doteraz nevedel. Rozsiruje horizont jeho vnimavosti, pozornosti a koncentracie. A napokon, ked ju uz spracoval a sa s nou vyrovnal, tak ho spravidla aj vzdaluje od vlastneho ega a vedie ho blizsie k inym, a tak dokaze prejavit s nimi viac sucitu, ked to najviac potrebuju a su postihnuti utrpenim.

V tom spociva velkost osobnosti cloveka, ak dokaze v istych situaciach viac mysliet na inych ako na seba.