Kto chce pochopiť Nemecko, musí poznať jeho históriu.

Uvediem tu aspoň celkom stručne prehľad neobyčajne komplexnej a rozporuplnej nemeckej histórie, pričom sa pokúsim z nej vyzdvihnúť to najdôležitejšie. Nemecko je najvýznamnejšia európska krajina a len ten, kto pozná dobre jeho dejiny, môže porozumieť a obsiahnuť aj dejiny Európy.

Začiatky založenia Nemeckej ríše spadajú približne do toho istého obdobia, keď aj naši predkovia založili Veľkú Moravu. Nemecká ríša - v tom čase jej predchodca, Franská ríša - vznikla ako štátny útvar germánskych Frankov a jej otcom bol Karol Veľký (panovník v rokoch 768-814). Vládol mu rod Karolovcov. Po nich nasledovala epocha saských panovníkov (919-1024). Do roku 1125 bola na nemeckom tróne dynastia Salierovcov. Ďalších 125 rokov nemeckej histórie sa nieslo v znamení Hohenštauferovcov. Už v tej dobe bola v hlavách nemeckých panovníkov, ktorí sa pokladali za legitimných dedičov svetovej Rímskej ríše, veľmi hlboko zakorenená myšlienka, že sú oprávnení a povolaní vytvoriť svetovú ríšu pod nemeckým vedením. Ba dokonca boli presvedčení, že je to božie prianie. Už v 12. storočí si Nemci robili nároky na to, aby sa českí králi podriadili moci nemeckého panovníka a v roku 1212 dostal český kráľ príkaz, aby sa okamžite dostavil pred nemeckého cisára. 

V roku 1254 bol vo Wormse založený Spolok porýnskych miest, ktorý časom nadobudol veľký vplyv aj ďaleko mimo Nemecka. 

Od roku 1250 začali Nemecko ovládať významné šľachtické rody Habsburgovcov, Wittelsbachovcov a Luxemburgovcov. Keď sa v roku 1278 rozpadla významná veľká ríša českého kráľa Otakara, začala sa na východe strednej Európy čoraz viac presadzovať moc Habsburgovcov. V roku 1280 vznikol v Nemecku najvýznamnejší námorno-obchodný spolok – Hanza. O 30 rokov neskôr si Ján Luxemburský berie za ženu poslednú princeznú z rodu Přemyslovcov a Čechy sa stávajú mocenským centrom strednej Európy.

Nemecký stredovek sa niesol v znamení partikularizmu (to značí nejednotnosti Nemecka) a zápasov o moc medzi cisárom, kurfürstmi (volebnými kniežatami) a silnejúcimi mestami. Nemecko vtedy nebolo kompaktným celkom a bolo rozkúskované na 23 kráľovstiev a kniežatstiev. Nebolo jednotné ani nábožensky a reformátor Martin Luther (1483-1546) sa stáva postrachom Vatikánu. Katolícka Európa hovorí o nemeckej protestantskej reformácii. Bola namierená proti Vatikánu, jeho korupcii a nerestnosti. 

V roku 1523 nasledovala pod vedením Ulricha Zwingliho reformácia vo Švajčiarsku. V rokoch 1524-25 otriasajú Nemeckom ťažké a krvavé sedliacke nepokoje, ktoré končia smrťou Tomáša Münzera, vodcu vzbúrencov. Protestantizmus však ďalej mocnie a cisár a pápež sú nútení robiť ústupky jeho prívržencom.

Stredovek sa v Nemecku schyľuje ku koncu, prichádza čas protireformácie a blíži sa tridsaťročná vojna. Nemecký protestantizmus sa rozšíril po veľkej časti Európy, najmä na severe a v Ríme katolícka cirkev zakladá v roku 1573 Collegium Germanicum. Jeho úlohou bolo školenie kňazov, aby v duchu nového katolicizmu bojovali proti reformácii v Nemecku.

České stavy sa v roku 1618 rozišli s Habsburgovcami a vymanili sa z ich moci. Za českého kráľa bol zvolený falcký kurfürst Fridrich. V Prahe prišlo k vyhodeniu cisárových ľudí z okna. V roku 1620 v bitke na Bielej Hore však utrpeli české stavy porážku od cisárovho vojska, a to bol začiatok tridsaťročnej vojny. Bola ukončená Vestfálskym mierom. V tomto storočí sa vytvorili podmienky pre vznik dvoch veľkých nemeckých ríš – Pruska a Rakúska. Nemci sú však stále nejednotní a časť z nich sa vždy dá vtiahnuť či zlákať do sfér záujmov Francúzska a Španielska. V 17. storočí sa aj Nemci musia vážne konfrontovať s mimoriadne nebezpečnou expanziu Turkov do strednej Európy. V roku 1697 však Turci utrpeli zdrvujúcu porážku v zrážke s vojskom princa Eugena Savojského. V tom istom roku sa Maďarsko dostali do moci Habsburgovcov.

Rok 1707 uzrie v Nemecku prvú parnú loď. V krajine nastáva prudký rozmach techniky. Prvá polovica osemnásteho storočia sa nesie v znamení narastania moci pruského štátu. Jeho kráľ Fridrich Wilhelm I. položil základy penetrantnej pruskej byrokracie a obávanej, skvele organizovanej militaristickej mašinérie, na ktorú sa neskôr orientujú všetci vojenskí diktátori a ctižiadostiví generáli.         

V roku 1740 zomrel cisár Karol VI. a jeho dcéra Mária Terézia zdedila Čechy a Maďarsko. Zároveň prichádza čas Fridricha Veľkého, najvýznamnejšieho pruského kráľa. Do obdobia jeho vlády spadá aj sedemročná vojna. V roku 1745 sa manželom Márie Terézie stal František I., lotrinský vojvoda. Rakúsko a Prusko sa stávajú úhlavnými nepriateľmi a súpermi o moc v Európe. Der Alte Fritz – ako ho nazýva ľud – a rafinovaná cisárovná Mária Terézia, zvádzajú dlhé krvavé boje a rozvíjajú proti sebe najjemnejšie rafinesy politických a diplomatických intríg. Napriek všetkým snahám Márie Terézie sa Prusko v šesťdesiatych rokoch 18. storočia stalo európskou veľmocou. 

V roku 1763 Prusko, Rakúsko a Sasko uzatvárajú mier a o rok neskôr podpíše Prusko dohodu o spojenectve s Ruskom. V osemdesiatych rokoch 18. storočia sa Goethemu dostáva medzi- národného uznania. V roku 1779 sa Rakúsko zrieka Bavorska, aby uspokojilo pruské požiadavky a zachovalo rovnováhu v Európe. V roku 1801 Napoleon triumfuje nad strednou Európou. Po víťaznej bitke pri Slavkove uzatvára v roku 1805 v Bratislave mier s Rakúskom.

V roku 1825 sa kráľom Bavorska stane Ľudovít I. a Mníchov sa stáva významným európskym centrom umenia. V západnej časti Nemecku sa začínajú robotnícke vzbury. V roku 1830 nasledujú viaceré povstania v niektorých malých nemeckých štátoch. V štyridsiatych rokoch sa na nemeckej politickej scéne veľmi výrazne presadzuje osobnosť Karola Marxa. Nemecký komunistický spolok zjednocuje v roku 1847 ľavičiarske hnutia v Nemecku a Marx s Engelsom vydajú v Londýne Komunistický manifest.

Bismarckom, ktorý sa v roku 1851 stane vyslancom Pruska v nemeckom Bundestagu, sa začne veľké obdobie moderného Nemecka. Pôsobenie tohto muža možno označiť aj za začiatok pruskej militaristickej rozpínavosti, kombinovanej s neobyčajne rafinovanou diplomaciou. Troma úspešnými útočnými vojnami – 1864 spolu s Rakúskom proti malému Dánsku, 1866 proti Nemeckému zväzu a jeho spojencovi Rakúsku, 1870 proti Francúzsku – zrealizoval Bismarck svoje odvážne plány. Zabíjanie, obsadzovanie a včleňovanie si cudzích území v týchto vojnách nazvali Nemci (a nazývajú aj dnes, veď sú majstri sofizmu a rečníckeho prekrúcania pôvodného významu; napríklad vraždenie Židov v koncentrákoch nazvali Endlösung – finálne riešenie) veľmi vznešene “Dielom zjednotenia Nemecka”. Nemci v priebehu týchto vojen obsadili a anektovali, čo sa len dalo. Po víťaznej bitke v roku 1871 pri Sedane proti Francúzom sa pruské Nemecko stalo najsilnejšou mocnosťou na kontinente. 

Nemecko, ktoré vytvoril Bismarck, bolo vybudované na nedemokratických, fakticky absolutistických základoch. Bolo extrémne autoritatívne a tón v ňom udávala po zuby vyzbrojená armáda, dokonalá štátna byrokracia a priemyselníci. Opozičnú sociálnu demokraciu a odbory sa Bismarck usiloval držať čo najviac na uzde. 

V tomto arcikonzervatívnom štáte, kde najvyšším právom občana bola maximálna poslušnosť a disciplína voči štátu a vrchnosti, možno vidieť veľký vzor, na ktorý sa orientovali všetky neskoršie extrémne pravicovo-konzervatívne sily, ktoré Nemecko vynieslo, a samozrejme, maximálne sa na neho orientoval aj Hitlerov Reich.

Prvá svetová vojna, ktorú spoluiniciovalo aj Nemecko, znamenala po jeho porážke rozpad monarchie Hohenzollernovcov. Nemci, predovšetkým konzervatívni nemeckí pravičiari, sa nevedeli zmieriť s následkami porážky a robili všetko pre to, aby krajinu znova vrhli do vojny. Odzbrojenie Nemecka, nastolenie demokracie a relatívnej sociálnej spravodlivosti bolo pre nich to najhoršie, čo sa ich Vaterlandu mohlo stať. “Páni veľkých peňazí”, hlavne tí, ktorí mali zbrojársky priemysel, robili všetko pre to, len aby rozbili demokratickú republiku. Financovali obrovskými sumami ultrapravicové bojové tlupy s menami Stahlhelm, SA a SS a robili všetko pre šovinisticky-nacionalistickú propagandu a v tomto duchu orientovanú tlač a filmový priemysel. Využili následky svetovej hospodárskej krízy, ktorá v Nemecku vrcholila v rokoch 1931-32. Už v roku 1933 dopomohli k moci Hitlerovi a jeho naci-diktatúre. 

Spočiatku Führer a jeho nacisti fungovali podľa želania “pánov veľkých peňazí” a s veľkou brutalitou rozbili a zlikvidovali ich najväčších odporcov – odbory a ľavicové strany. Odstránili tarifnú autonómiu, podnikové rady a štrajkové právo. V tom štádiu sa “páni veľkých peňazí” cítili na koni, veď mohli s robotníkmi robiť, čo len chceli. A Hitler naplno zbrojil, čo im prinieslo ďalšie enormné zisky. Počas prvých rokov vojny ich ešte stupňovali. No potom Hitler začal vládnuť tak, že to neraz bolo proti ich záujmom. Mal však už takú moc, že ho nemohli odstaviť, ako si to na začiatku jeho vlády mysleli. Vychádzali z toho, že keď vykoná všetko to, prečo ho vyniesli celkom hore, ho potom odtiaľ hravo zosadia.              

Šesť dlhých rokov trvala najstrašnejšia vojna v histórii ľudstva a po počiatočných úspechoch Hitlera utrpelo Nemecko v roku 1945 zdrvujúcu porážku a takmer všetky jeho významné mestá ležali v prachu, troskách a popole. 

Štyri roky po totálnej kapitulácii sa v roku 1949 v Nemecku – dovtedy bolo rozdelené medzi víťaznými mocnosťami na 4 sektory, ktoré spravovali Američania, Angličania, Francúzi a Rusi – dostal k moci Konrád Adenauer, ktorý ako kancelár CDU zotrval vo svojej funkcii až do roku 1963. Jeho myslenie a politické konanie boli veľmi hlboko zakorenené v 19. storočí. 42 rokov svojho života prežil v autoritatívnom duchu wilhelmovského cisárstva a nesmierne uctieval konzervatívne pruské tradície. V tom čase sa ničoho neobával tak veľmi ako organizácií, ktoré zastupovali oprávnené požiadavky priemyselných robotníkov. Vo fašizme videl prípadného spojenca. Keď Mussolini – naci-Führer Talianska – dal v roku 1929 zavraždiť vodcu robotníkov Giacoma Mateottiho a o niečo neskôr sa zmieril s Vatikánom, poslal mu Adenauer – politik, na ktorého sa celé desaťročia orientovala nemecká demokracia – telegram: “Meno Mussolini sa zapíše zlatými písmenami do histórie katolíckej cirkvi.”

Tu ukončíme náš stručný prehľad nemeckej histórie. O modernej nemeckej histórii od roku 1960 si porozprávame inokedy.