Kresťanstvo vzniklo z učenia Pavla. Nezaložil ho Ježiš! Ten bol do smrti len a len Židom!

Pavol nikdy Ježiša nestretol – tí dvaja sa vôbec nepoznali. Ježiš o Pavlovi nevedel absolútne nič. Ctižiadostivý učený Grék a rímsky občan Pavol sa o pôsobení a o učení jednoduchého potulného, ale úspešného kazateľa, galilejského Žida Ježiša dozvedel, a v jeho hlave rýchlo vznikol geniálny plán. Základom vzniku kresťanstva je mýtus okolo ukrižovania Ježiša a jeho následného „zmŕtvychvstania“. Bez týchto dvoch udalostí, ktoré sú fundamentom kresťanskej viery by sa kresťanstvo nikdy nebolo stalo svetovým náboženstvom.

Ja som v jednej mojej publikácii Ilúzie, mýty a pravdy o všetkých svetových relígiách  postuloval a podoprel faktami, že Ježiš na kríži neskonal a preto ani nevstal z mŕtvych.  Je to len mýtus, ktorý Pavol dokázal pretaviť do „ zbožnej reality“, ktorej uverili prví kresťania.

Viacerí renomovaní teológovia a autori tvrdia a píšu, že dejiny kresťanstva sa začali Ježišovou smrťou a jeho  zmŕtvychvstaním. To je však veľký omyl alebo úmyselné zavádzanie. V tom čase sa mladé nové židovské hnutie ešte len formovalo a upevňovalo, to sa ale neodvolávalo na Ježiša a na jeho učenie. Nikto nemohol tušiť, že sa postupne vyvinie na vplyvné nové svetové náboženstvo, odlišné od židovstva, hoci len čiastočne, veď sa zrodilo z jeho lona. Prešlo však veľa času, kým sa tak stalo.

Bolo na to potrebné vzdať sa židovského boha, Jahveho a pre nové židovské hnutie, z ktorého vyšlo kresťanstvo vytvoriť nového boha.

To vyriešil skvelým spôsobom Pavol – samozvaný apoštol.

Ten preniesol učenie Ježiša Krista do podoby, v akej ho poznáme dnes. Urobil to tak skvele psychologicky, že kresťanstvo je svojím spôsobom aj výbornou ideológiu.

A bol to vysokoučený Grék Pavol, rímsky občan z gréckeho veľkomesta Tarzu, ktorý z Ježiša, jednoduchého mladého muža z Nazaretu vytvoril Ježiša Krista, na ktorého dnes veria stovky miliónov kresťanov, a to bez toho, aby poznali historické fakty vzniku kresťanstva a bez toho, aby poznali historické fakty o človeku Ježišovi.

Pavlova interpretácia a jeho spracovanie Ježišovho učenia boli kľúčové pre to, aby sa nové židovské hnutie vyvinulo a postupne pretransformovalo do vlastného náboženstva s vlastným profilom, vlastnou etikou a vlastnými rituálmi.

Ale Pavol – rovnako ako aj Ježiš –  v žiadnom prípade nechcel založiť nové náboženstvo, pretože ako Žid za svoje životné  poslanie považoval reformáciu židovskej viery.

Historický efekt  z jeho snáh bol však napokon celkom iný.

A postaral sa o to Rím a celkom špeciálne múdry a predvídavý rímsky cisár Konštantín Veľký, ktorý z rozmáhajúceho sa kresťanského náboženstva spravil štátnu ideológiu -  štátnu doktrínu.

Urobil tak preto, lebo dúfal, že tak sa podarí zachrániť rozpadajúcu sa Rímsku Ríšu. Na istý čas sa mu to aj podarilo.

Hlavným posolstvom a či ústrednou ideou viery prvých kresťanov nebol žiadny ekonomicko-sociálny reformný program, ale len vyfantazírovaná vízia blízkej šťastnej budúcnosti, v ktorej sa chudobní stanú bohatými, hladujúci sa stanú sýtymi a utláčaní sa stanú vládnúcimi. To všetko im mal priniesť v blízkej budúcnosti Mesiáš.

Ale pripomeniem a zdôrazním, že týmito prvými kresťanmi boli len Židia a že sa vôbec nepokladali za kresťanov, ale len za iných lepších a osvietených Židov, ako boli ostatní ortodoxní Židia, pre ktorých bol najvyšším príkazom a jedinou pravdou len Zákon Jahveho.

V tejto novej inej vrstve Židov (prvých kresťanov) sa objavila nová psychická štruktúra, dovtedy v židovstve neznáma: Vzájomné bratstvo a rovnosť.

Bola to prvá „demokracia“ v Oriente, aj keď len religiózneho charakteru a nie štátneho. V židovskej spoločnosti v časoch kráľa Herodesa vládlo prísne kastovníctvo – teda striktné príslušenstvo k sociálnym kastám. Naproti tomu bola obec prvých kresťanov  ľahostajná voči inštitúciám a vočí tvrdému a prísnemu Zákonu Jahveho – zakladala sa na bratskej vzájomnej pomoci a solidarite.

Popri prvých kresťanoch existovala v Herodesovej Palestine ešte ďalšia veľká skupina Židov, nespokojná so svojou situáciou – boli to Zelóti, najchudobnejší proletári. Tí na rozdiel od prvých kresťanov bojovali proti Rimanom so zbraňou v ruke. Spoločné však mali to, že nenávideli vládnúcich otcov.

Zelóti chceli zmeniť neutešenú situáciu v realite – poraziť povstaním Rím, a tým odstrániť aj nenávideného Herodesa a jeho spupných synov a potom prevziať politickú moc v krajine. Prví kresťania svoje želania uspokojovali len vo fantázii a odmietali povstanie.

Dôležité je však vedieť to, akú predstavu mali o Ježišovi prví kresťania.

Pre nich bol človekom, ktorého Jahve (a tento Jahve bol len bohom Židov, z ktorého až neskoršia kresťanská teológia „vyprodukovala“ boha-Otca kresťanov) si vyvolil a pozdvihol ho na Mesiáša a na svojho Synovi.

To znamená, že pre nich Ježiš nebol bohom od prapočiatku, ale stal sa len adoptívnym synom Otca.

To je ale zásadný rozdiel k tomu, v čo veria o Ježišovi dnešní kresťania. A o to sa skvelým a mimoriadne rafinovaným spôsobom postaral istý nekresťan, ktorý mal však obrovskú moc aj nad Rímskou ríšou i nad kresťanskou cirkvou, ktorá v tom čase ešte bola úplne podriadená cisárovi.

Týmto nekresťanom bol cisár Konštantín Veľký – manipulátor kresťanskej viery, ktorý z nej urobil niečo celkom iné, ako bola na počiatku a z Ježiša to, čím nikdy nebol.

Cisár Konštantín prikázal najvyššej cirkevnej hierarchii (urobil to len a len z politických dôvodov (písal som o tom podrobne v mojej publikácii Ježiš, Pavol a Konštantín), aby slávnostne vyhlásili dogmu, ktorú jej mal vnuknúť sám boh-Otec:

Znela tak, že Ježiš je boh rovnocenný vo svojej podstate s bohom-Otcom a že je jeho Synom od prapočiatkov a preto je s ním identický. A, že má presne tú istú božskú podstatu vo všetkých atribútoch ako Otec.

Takže taká je skutočná Pravda:

Obyčajný človek, Konštantín, tak urobil z obyčajného človeka, Žida Ježiša, Boha-Syna a v podstate tak pre kresťanov demontoval a znížil boha-Otca, pretože od toho času sa centrálnym a hlavným bohom kresťanov stal Ježiš.