Kráľ Fridrich Veľký (1712 – 86); muž, ktorý z Pruska urobil veľmoc

Narodil sa pred 300 rokmi ako syn Fridricha Wilhelma I. a jeho manželky Sophie, princezny z Hannoveru. Patrí k najvýznamnejším osobnostiam, aké kedy sedeli na tróne a je najvýznamnejším  nemeckým panovníkom spolu s Karolom Veľkým. Už za jeho života mu súčasníci udelili predikát Veľký.

V čom ale spočíva veľká sláva a veľkosť tohto neobyčajného muža, pretrvávajúca už takmer tri storočia? Všetky jeho zásluhy na tomto mieste nie je možné uviesť,  a tak aspoň niekoľko z nich.

Bol to on, kto z Pruska urobil za krátky čas veľmoc a dosiahol skvelé víťazstvá na bojisku. Bol mužom skvelého a kreatívneho myslenia a dôtipného rozumu, ktorý videl do budúcnosti. Spoločnosti dal významné impulzy pre toleranciu, pre obmedzenie cenzúry a pre zhumanizovanie rigidného právneho systému.

Ako kráľ bol vyznávačom osvieteného absolutizmu a bol aj kráľom filozofujúcim a bol aj spisovateľom a dokonca i veľmi dobrým hudobníkom. Jeho svojím spôsobom tienistou charakterovou črtou bol cynizmus, ktorý vyvieral z jeho veľkej intelektuálnej prevahy nad jeho súčasníkmi a preto ľudmi neraz aj opovrhoval.

Mladosť Fridricha bola veľmi poznačená pretrvávajúcim konfliktom s otcom, ktorý nemal žiadne porozumenie pre moderné a osvietenské, ako aj literárne sklony syna. Chcel mať z neho len vynikajúceho vojaka a stratéga a svedomitého panovníka, ktorý si plní všetky povinnosti spojené s vedením štátu.

Ich konflikt vyvrcholil tak, že mladý Fridrich už ako korunný princ sa v roku 1730 dopustil so svojím najlepším priateľom, poručíkom von Kattem úteku. Boli však na úteku zatknutí, postavení pred súd a odsúdení. Von Katte bol odsúdený na doživotie. Pruský kráľ ale z moci svojho úradu trest zmenil na trest smrti. Syna omilostil, ale ho prinútil, aby bol prítomný na poprave. Strašný zážitok otriasol princom a poznačil ho na celý život.

Keď sa po otcovej smrti dostal v roku 1740 na trón, tak už to nebol ten bezstarostný mladík, ktorý rebeloval proti otcovi, proti poslušnosti a proti povinnostiam, ale muž, ktorý sa svojimi vlastnosťami v mnohom podobal otcovi, ktorého voľakedy neznášal. A rokmi podobnosť ešte viac narastala.

Spočiatku bol ešte dosť liberálny a jeho prvé rozhodnutia a opatrenia po nástupe na trón boli prijaté s nadšením. Zakázal mučenie ako prostriedok výsluchu, znížil mieru trestov a vyslovil požiadavku náboženskej tolerancie. Svojím presvedčením ako má vyzerať úrad vládcu sa pripojil k osvietenským názorom, podľa ktorých vládcovstvo nie je dané Bohom, ale spoločnosťou. Vládca má a musí byť podľa Fridricha najdôležitejším a najoddanejším služobníkom štátu.

Obdobie mieru medzi sliezskymi vojnami a sedemročnou vojnou bolo pre Fridricha najšťastnejším obdobím jeho vlády. Na svojom svetoznámom zámku Sanssouci pri Postupime sa okolo neho zhromaždili na jeho pozvanie početní umelci a učenci z Európy. Bol medzi nimi od roku 1750 aj Francúz Voltaire (vlastným menom François Marie Arouet). Fridrich skvele ovládal francúzštinu a napísal v nej aj viacero prác.

V Berlíne obnovil Akadémiu vied, ktorá bola podľa jeho rozhodnutia vedená vo francúzskom štýle a jej prvým prezidentom sa stal francúzsky matematik de Maupertuis. Fridrich sa snažil presadiť aj nezávislosť justície od vládnuceho suveréna. To bol unikátny a významný krok do modernej doby, veď niečo také je základom skutočnej demokracie.

Fridrichovou zásluhou sa Prusko veľmi zmenilo. Veľmi mu záležalo aj na vnútornej kolonizácii krajiny, ktorá v tom čase ani zďaleka neponúkala obraz jej dnešnej kultivácie. Prusko bolo v tom čase prevažne močaristou a rozľahlými pieskovými dunami pokrytou krajinou. Fridrich dal vysušiť a zúrodniť rozsiahle bahnité územia a osídlil ich ľuďmi z nepruských území. Poskytol im veľmi výhodné podmienky, o.i. nemuseli päť rokov platiť žiadne dane. Tak sa pričinil o vznik takmer tisíc nových dedín.

Neraz sa osobne prišiel presvedčiť, ako sa darí novoprišelcom a vypytoval sa ich, či majú nejaké problémy s vrchnosťou. Blaho drobných ľudí mu veľmi ležalo na srdci. Nebolo to ale z lásky k nim, lebo v prvom rade mu išlo o silný pruský štát a ako múdry osvietenský panovník vedel veľmi dobre, že jeho základom sú spokojné masy pospolitého ľudu.

V marci 1763 sa vrátil zo sedemročnej vojny naspäť do Berlína predčasne zostarnutý, poznačený gichtom a plný opovrhovania voči ľuďom. V tom čase vyslovil vetu, ktorá hovorila za všetko ako to vyzeralo v jeho duši:

„Najšťastnejší deň života je ten, keď ho už možno opustiť.“

V sedemročnej vojne bojoval Fridrich s vypätím všetkých síl o existenciu svojho štátu proti veľkým európskym mocnostiam Francúzsku a Rakúsko-Uhorsku a jeho veľkou protivníčkou bola cisárovna Mária-Terézia.

Prusko bolo touto vojnou finančne veľmi oslabené, a tak sa Fridrich už krátko po návrate z vojny naplno venoval vytvoreniu optimálnych predpokladov pre úspešnú hospodársku politiku. O pokroku renovácie nutnej v dôsledku úpadku štátu spôsobeným sedem rokov trvajúcou vojnou sa presviedčal osobne na svojich dlhých inšpekčných cestách jednotlivými provinciami.

Čím bol starší, tým bol nedôverčivejší voči všetkým štátnym zamestnancom i ministrom. A tak sa z radcov a poradcov stali len vykonávatelia jeho rozkazov. Nadobudol presvedčenie, že všetci títo ľudia neslúžia štátu z lásky k nemu, ale sa na ňom chcú len obohacovať. Z tohto pocitu vychádzala jeho hlboká nedôvera ku všetkým. A tak postupne Prusko prebudoval na štát riadený vojenskými zásadami a podľa nariadení slúžiacim potrebám a blahu armády. Z Pruska sa stal militaristický štát, v ktorom bolo takmer všetko podriadené vojenskej sile a moci.

Pre Fridricha bolo príznačné, že v staršom veku nosil takmer výlučne len uniformu a trojrohú vojenskú čiapku, typickú pre pruskú armádu. V takom oblečení a s prímením „der Alte Fritz“ aj navždy vošiel do histórie. V spoločenskej politike sa neodklonil i napriek svojmu osvietenskému mysleniu od tradície svojich predchodcov. Tradičné rozdelenie obyvateľstva do stavov, ako i pozícia šľachty ostali aj za jeho vlády nezmenené.

Veľkým pokrokom ale bolo jeho nasledovné vyhlásenie, ktoré z Pruska urobilo prvý štát, ktorý zaviedol „rovnaké právo pre všetkých“.

Vyhlásil, že zákony budú v Prusku zaväzovať všetkých občanov vo všetkom rovnakým spôsobom, a to bez ohľadu na stav, postavenie a pohlavie.

V mnohom patrí Fridrich už do modernej doby a bol reprezentntom doby epochy prechodu - zo stredoveku do novoveku. Jeho život a jeho intenzívne kontakty s intelektuálnou elitou Európy jednoznačne dokumentujú jeho snahy o vytvorenie cesty, ktorá vedie zo starej aristokraticko-feudálnej Európy do Európy novej modernej, v ktorej budú mať všetci občania právo na vzdelanie a na spolurozhodovanie o záležitostiach štátu.