Kde vládnu peniaze, tam demokracia končí. Demokraciu pochovali. Kráľ Sobieski

V USA už demokraciu dali do hrobu. Politický systém v tejto krajine pozostáva z dvoch štruktúr. Z demokratickej (údajne) a z liberálnej (tiež len údajne) . Obe spoločne tvrdia, že zaručujú práva každého občana a tá prvá ešte naviac nehanebne prízvukuje, že moc určuje démos – ľud -  a že jeho vôľa ovláda a určuje politiku.

Nad tým sa možno len utrápene zasmiať. Už dlho nič z toho neplatí a čoraz menej je z toho viditeľné.

Podobne je to tak aj vo Francúzsku či Nemecku a v ďalších štátoch Európy.

V politike už nevládne demokracia, ale jednoznačne ju určujú výlučne „páni veľkých peňazí“.

Nazvime ich finančná superelita a dodajme, že aj väčšina významných politikov je jej súčasťou.

K finačnej superelite patria aj tzv. demokratickí populisti (ktorí sa označujú za čistých demokratov a populistami nazývajú svojich protivníkov, napr. kancelára Kurza) a samozrejme aj lobisti. Spolupracujú s ňou úzko a sú za svoje služby kráľovsky odmeňovaní.

Spoločne tvoria uzavretý systém, ktorý je od démosu totálne odtrhnutý a nemá  s ním nič spoločné, len to, že je ním manipulovaný a ovládaný.

Tento systém možno veľmi výstižne nazvať talianskym slovom fasci combattimenti (bojové zväzky – mimochodom z tohto označenia neskôr vzniklo slovo fašizmus).

A skutočne je to zväz, ktorý bojuje všetkými mu dostupnými prostriedkami – ktoré sú dávno mimo demokracie – za  absolútnu nadvládu peňazí vo svete. Tento všemocný zväz môžeme pokojne označiť  aj za nedemokratický liberalizmus, pričom aj slovo liberalizmus v jeho systéme znamená len slobodu pre peniaze, ktoré machiavellistickým spôsobom smú a aj môžu doslova všetko v rukách superelity.

V Nemecku je aj moc Bundestagu už dávno len veľmi obmedzená. A dôležité rozhodnutia, ktoré by mali spadať do jeho kompetencie, prevzali početné silne zbyrokratizované inštitúcie, ako nástroje superelity.

Krajina, kde nemôže robiť démos priamym hlasovaním dôležité rozhodnutia, nemôže byť nikdy demokratická (v zmysle ako ju opísal Platón vo svojom Ideálnom štáte). A v Nemecku, ale aj v iných krajinách EÚ je démos bez hlasu, bol mu amputovaný. Najhoršie na tom je to, že je ako v letargii a nedokáže sa proti tomu vzoprieť – je uspatý mocou a nadvládou peňazí a v hlave má len myšlienky, ako sa aj on na ne môže dostať.

Spoločnosti, v ktorých žijeme, berú občanom kontrolu nad vlastným životom.

A každý, kto nemôže sám kontrolovať a určovať vlastný život, ten je bezmocnou hračkou v rukách „pánov veľkých peňazí“.

Dnes sme už tak ďaleko (majú nás tak ďaleko), že tento fakt si len extrémne málo ľudí uvedomuje.

Politické strany ako AfD v Nemecku, strana rakúskeho vicekancelára Stracheho, strana Marine Le Pen majú vo svojich politických programoch ako hlavnú tézu budovanie pozitívneho a voči iným tolerantného nacionalizmu – inými slovami národnej identity.

Vidia v tom jedinú možnosť záchrany demokracie a rozbíjanie plánov etablovanej superelity, ktorá chce za každú cenu národy premiešať a pomiešať, všetko zglobalizovať a vytvoriť systém, ktorý zničí každú nacionálnu identitu.

Ľuďom sa nalieva do hláv veľmi úspešne, že národná identita je reakcionárna, regresívna, rasistická, nemoderná a že úplne odporuje duchu času. A u nás v EÚ superelity hovoria aj o obrovskom kultúrnom obohatení Európy islamom, ktorý k nám prúdi zo všetkých strán.

Ján Sobieski sa musí na druhom svete trpko a sklamane pýtať sám seba, prečo v roku 1683 zachránil Viedeň a celú západnú Európu pred tureckým islamom.

Veď keby to nebol urobil, už sme dávno mohli mať pokoj a mier v Európe a všetci sme mohli vzývať len Mohameda a Alaha.

Alebo nie?