Kde sa začalo nezmieriteľné nepriateľstvo medzi Izraelom a Palestínou?

V podstate možno tvrdiť, že jeho korene sú staršie ako 3000 rokov.

Koncom 19. storočia patrila Palestína do Osmanskej ríše a obývalo ju okolo 450 000 Arabov a asi 30 000 Židov.  Ich spolunažívanie bolo vtedy bezproblémové.

Ešte počas 1. svetovej vojny v máji 1916 prišlo k tajnej dohode Francúzska a Veľkej Británie o rozdelení si niektorých území rozpadajúcej sa Osmanskej ríše. Mandát na spravovanie Palestíny pripadol Veľkej Británii.

4. júna 1917 uznalo Francúzsko a o niečo neskôr aj Británia právo Židov na návrat do Palestíny.

Odtiaľ boli po jej dobytí koncom prvého storočia Titusom, neskorším rímskym cisárom, navždy vyhnaní, pričom sa rozpŕchli do celého sveta a Judea sa stala rímskou provinciou.

Keď Židovský Nacionálny Fond začal od roku 1920 v „britskej“ Palestíne skupovať systematicky územia, kde sa začali budovať židovské osady, aby z nich neskôr mohol vzniknúť židovský štát, tak prišlo k prvým napätiam s arabským obyvateľstvom.

Židia v Palestíne skupovali pôdu od arabských vlastníkov, kde pracovali na nej pre jej majiteľov chudobní palestínski sedliaci. Tí stratili prácu, lebo Židia chceli na nej sami pracovať, ju zveľaďovať a zvyšovať jej úrodnosť.

Tak sa opäť začal izraelsko-palestínsky konflikt.

Spočiatku sa ale začal len ako sociálny konflikt medzi chudobnými arabskými sedliakmi a židovskými osadníkmi a nie ako konflikt religiózny – k tomu prišlo až neskôr.

Medzi arabskými Palestíncami sa postupne začalo zosilňovať nacionálne povedomie, a tak tento proces dodal konfliktu ešte dodatočnú  dynamiku a časom už aj nebezpečnú dynamiku.

Postupne prichádzalo medzi Palestínčanmi a Židmi k násilným zrážkam a nakoľko si obe strany z historických dôvodov nárokovali na Palestínu, tak napokon vznikol ostrý teritoriálny konflikt,  ktorý rokmi nadobúdal na intenzite a na brutalite a ten pretrváva až dodnes.

Židovskí prišelci legitimovali svoju prítomnosť v Palestíne dvoma argumentami:

Svetové veľmoci Francúzsko a Británia im priznali právo na návrat do Palestíny.

Okrem toho si na Palestínu nárokovali predovšetkým preto, lebo im voľakedy dávno patrila (to ale nebola úplná pravda).  

Po opätovnom príchode do nej modernizáciou a obnovou predsa prispievali obrovskou mierou k jej ekonomickému rastu, čo prospievalo všetkým, čo v nej žili, a tým aj tamojším Palestínčanom.

Veľká väčšina Palestínčanov to ale videla inakšie. Obávali sa, že Židia im postupne vezmú všetko a ak si vybudujú tam vlastný štát, tak budú napokon všetko určovať len sami.

Nesporným faktom je, že z Palestíny (ak pod týmto názvom rozumieme celý dnešný Izrael), ktorá bola pod Osmanmi a vtedy obývaná Arabmi, a bola stáročia len takmer vyprahnutá púšť, sa stala takpovediac krásna a úrodná rajská záhrada a za sto rokov sa zmenila na nepoznanie.

Bol som v Izraeli niekoľkokrát a videl som to na vlastné oči.

Moji izraelskí priatelia mi ukázali mnoho starých fotiek z rôznych miest Palestíny a takmer všade, kde bola púšť, je dnes všetko zelené a zúrodnené.

Treba však povedať, že ale aj Palestínčania majú svoju pravdu a svoje vysvetlenie, prečo im Palestína právom patrí.

Historicky sa pokladajú za potomkov dávnych Filisterov a či Filištíncov, staoegyptsky aj Peleset (je tu teda aj etymologická príbuznosť v názve: Filist- Pilist-Palest), o ktorých hovorí aj Biblia a tí žili na územi dnešnej Palestíny, ešte predtým ako tam prišli Hebreji.

A tak riešenie tohto, azda najstaršieho konfliktu na západnej polovici Zeme ostáva aj po viac ako 3000 rokov v nedohľadne.