Kde prudko bije srdce Portugalska: Jedinečný Lisabon. Camoes je kto?

Tri dni v Lisabone – mám pracovné stretnutia so zaujímavými osobnosťami. Mesto je vryté hlboko v mojom srdci a mohol by som o ňom hodiny rozprávať. Hlavné mesto Portugalska, kde sa vlieva rieka Tejo do Atlantiku, bolo podľa starej legendy založené gréckym hrdinom Odyseom. Ten ho mal založiť počas jednej zo svojich slávnych odyseí, teda námorných plavieb do neznáma.

Archeologicky potvrdenou sktutočnosťou je to, že malebné ústie rieky Tejo, kde sa rozprestiera dnešný Lisabon, bolo osídlené už pred viac ako päťtisíc rokmi.

Jeho prvými exotickými návštevníkmi boli preslávení moreplavci Feníčania. Pomenovali toto miesto ako Alis Ubbo a v tom názve ľahko objavíme jeho dnešné meno – Lisboa. Nielen domorodci, ale aj mnohí jeho návštevníci zo zahraničia ho pre jeho doslova mysticko-poetickú krásu označujú ako najkrajšie hlavné mesto na svete.

Lisabon – celé mesto – je akoby unikátnou pamätihodnosťou. Toto jedinečné a neobyčajne svojrázne mesto ma nevýslovne fascinuje najmä počas jasných bezoblačných večerov, keď už slnko pomaly klesá do objatia horizontu a svojou oranžovou žiarou pozlacuje škridlice striech a necháva vo svojom večernom jase  rozligotať všetky tie početné veže, vežičky a kopule mesta práve tak, ako aj pred dvesto, tristo či štyristo rokmi.

------------------

Taxíkom sa vezieme k nášmu hotelu v srdci Lisabonu. Má veľmi zvláštnu formu.

Sú to dve veľké námestia, tesne vedľa seba, spojené kratučkou úzkou uličkou.  Praca Figueira a Praca Rossio.

O polhodinu neskôr sme už vyšli z hotela na púť mestom. O chvíľu sme ostali stáť a mlčky sme pozorovali ruch okolo seba. Rossio a Figueira ponúkajú zvedavému návštevníkovi množstvo nevšedných rozmanitých momentov v pestrom a neustále sa meniacom kaleidoskope takou mierou, ako sotva iný kút Európy.

V strede priestranného námestia Figuera kráľuje vysoko nad hlavami okoloidúcich socha jedného z naslávnejších  panovníkov Portugalska, ktorým bol Joao IV. Sedí na statnom vraníkovi a jeho trvalými spoločníkmi sú záplavy holubov, ktoré ho z veľkej časti neustále pokrývajú a ktoré ľudia pravidelne kŕmia. Z tohto vzájomného vzťahu holubov a ľudí si urobilo trvalé povolanie niekoľko podnikavých ženičiek, ktoré sedia každý deň viac ako desať hodín pod nohami svojho slávneho kráľovského predka.

Na malých stolíkoch, ktoré majú pred sebou, sú uložené desiatky malých vrecúšok so zrnom. Predávajú ich za malý obnos, zväčša na deti s matkami, ktoré svoje ratolesti pri kŕmení holubov usilovne fotografujú. Ak náhodou práve nemajú žiadnych zákazníkov, tak aj sami svojich miláčkov-živiteľov prikrmujú prineseným zrnom. Tí im neustále sadajú na plecia, hlavu i na ruky a dožadujú sa svojej obľúbenej potravy.

Priamo pred hotelom predávala stará, v tvári celkom zvráskavelá starenka svoje pestré, folkloristicky vyzerajúce drevené bábiky, pričom ich mala rozložené priamo na chodníku. O niečo ďalej, na rohu námestia, vykrikovali o preteky viacerí pouliční predavači losov štátnej lotérie a sľubovali ľuďom, že šťastena ich očakáva práve u nich. Vedľa nich sedela slepá, veľmi stará, celkom zhrbená žobráčka a každú chvíľu vzala do ruky malý zvonček a prenikavo ním zvonila, aby tak upozornila okoloidúcich na seba a na svoju úbohosť.

Nehybný kovový Joao na železnom koni vidí toho skutočne veľa okolo seba. Sleduje už stáročia starosti a radosti svojich poddaných a určite je veľmi hrdý na mesto, kde sa mu v roku 1640 podarilo víťazne revoltovať proti vládnucim Španielom, ktorí boli pánmi Portugalska. Využil ich slabú chvíľu, keď boli nútení bojovať na iných vzdialených bojiskách. V tom čase bol ešte vojvodom z mesta Braganca a po úspešnom obsadení Lisabonu svojím vojskom získal pre celé Portugalsko nezávislosť a samostatnosť.

Železný Joao je aj nemým pozorovateľom neuveriteľne frekventovanej autobusovej zastávky, ktorá je len niekoľko metrov od neho a kde stoja nepretržite rady čakajúcich ľudí.

Apropos, autobusy a Lisabon – azda v žiadnej inej európskej metropole nečakajú občania tak disciplinovane v rade  na príchod autobusu. Je nepísaným zákonom, že každý, kto príde na autobus, sa zaradí do radu. Po príchode autobusu sa čakajúci chovajú aj naďalej disciplinovane a trpezlivo. Neexistuje žiadne predbiehanie a ani strkanie a tlačenie sa. Každý rešpektuje toho, kto prišiel pred ním a ani by ho nenapadlo ho predbiehať. Portugalci majú veľký zmysel pre rešpektovanie svojho spolublížneho.

------------------------

Už pred rokmi, keď som bol v tomto meste prvý raz, tak som si obľúbil portugalský folklór. Nejedna ruská melódia má s ním veľkú podobnosť. Niektoré portugalské i ruské piesne svorne zhodne plačú vrúcnou sentimentalitou. V nich ruská i portugalská duša clivo snívajú v lyrickej pasivite vznášajúc sa  až do iluzórnych štruktúr imaginárneho sveta, odtrhnutého od tvrdej reality.

Avšak v oboch, tak v Rusovi ako aj v Portugalcovi, sa pod povrchom istej letargie a či pasivity ukrýva aj veľmi emocionálno-explozívny faktor ich charakteru, a tak sa ich skrytý temperament môže odrazu nečakane prebudiť a ich celkom ovládnuť. Pokiaľ sa tak ale neudeje, tak ruská i portugalská duša majú podobné sklony padnúť občas do hlbokej, trúchlivým smútkom naplnenej zádumčivosti. To všetko sa odráža v ich piesňach.

Súvisi to aj s tým , že obe krajiny boli vo svojej histórii neraz zahalené plášťom smútku a nostalgie počas epôch ich osudových porážok a následného úpadku.

V Portugalsku bol tento plášť utkaný z hmlistých neistôt a tiesnivých udalostí, ktoré sa v krajine udiali a z depresií, ktoré z nich vyplynuli. Tie sa extrémne dostavili po páde Portugalska z vrcholu ako námornej svetovej veľmoci, ktorý krajina utrpela v pätnástom storočí a sa už z neho nikdy nezotavila.

--------------------------

Bol večer a slnko pomaly kĺzalo k horizontu a ožarovalo svojimi do oranžova sa farbiacimi lúčami pevnosť Sao Jorge-castle, impozantne sa vypínajúcu nad Figueirou. Na našej púti po meste sme prišli k jednej z najkrajších lisabonských katedrál, ku kostolu Sao Roque, ktorý bol značne poškodený 1. 11. 1755. Mesto vtedy spustošilo silné zemetrasenie. Katedrála nebola dodnes opravená a je zavretá.

Katastrófa sa odohrala v priebehu niekoľkých desiatok sekúnd v raňajších hodinách a kvitnúce mesto sa v tomto krátkom časovom úseku premenilo z veľkej časti na kopu trosiek, prachu a popola. Bezprostredne vtedy zahynulo asi 5000 ľudí. V priebehu niekoľkých ďalších týždňov zomrelo na následky tejto strašnej pohromy v dôsledku zranení, hladu a epidémie ďalších 40 000 ľudí. 

--------------------------------

Lisabon sa rozkladá – podobne ako Rím – na siedmych pahorkoch a vďaka svojej jedinečnej polohe, keďže leží na oboch brehoch nádhernej veľrieky a zároveň aj pri Atlantiku, patrí bezpochyby k najkrajším mestám na svete.

---------------------------------

Teraz niečo o fáde. Fádo znamená pre Portugalčanov nesmierne veľa, dokonca viac ako pre Španielov flamengo. Sú to dva absolútne rôzne hudobné žánre. Flamengo je prastarý tradičný španielsky tanec cigánskeho pôvodu a pozná ho takmer každý, aj ďaleko mimo Španielska. Fádo nie je ani zďaleka také známe a dokonca väčšina cudzincov, ktorí boli v Portugalsku, sa o ňom nič nedozvedeli. Slovo fádo značí osud.

Jeho skutočný význam je však oveľa hlbší, ako ho toto slovo dokáže vyjadriť. Fádo v celom svojom rozsahu vyjadruje a interpretuje isté, veľmi komplexné štruktúry portugalskej duše, ktoré sú niečím špecificky len portugalským. Hudba fádo je zrkadlom  duše portugalského národa. Každý, kto precestoval mnoho krajín a spoznal ich folklóry, tak vie veľmi dobre, ako ťažko sa preniká do najvnútornejších hĺbok života iných národov a iných kultúr. Možno povedať, že fádo a duša Portugalčana sú svojím spôsobom jedno a to isté. Akonáhle zaznie hudba fádo, tak sa portugalská duša dokonale otvorí a vpustí jej zvuky do každého svojho „póru“.

----------------------

Na druhý deň  sme mali stretnutie na Univerzite Lisabon s dvoma portugalskými publicistami a literárnymi vedcami. O. i. sme mali rozhovor o skvelej a významnej postave portugalskej histórie. Je to Európanom len málo známa postava, skvelá osobnosť básnika, spisovateľa a zároveň aj odvážneho dobrodruha, Luisa Vaz de Camoesa. Pre Portugalčanov je prinajmenšom takou významnou osobnosťou, ako je pre Nemcov Goethe.

Medziiným sme debatovali o tom, ako fádo a Camoes neobyčajne úzko spolusúvisia, pričom ale pre nezasväteného nemajú vôbec nič spoločné. Melódie fáda totiž stelesňujú predovšetkým tú časť portugalskej duše, ktorá úpenlivo prosí o oslobodenia sa a o odtrhnutie sa od tých dávnych tradícií, ktoré vznikli ako odozva na slávne objaviteľské úspechy stredovekých portugalských moreplavcov. Práve tieto udalosti opisuje Camoes priam nenapodobniteľným, len jemu vlastným literárnym spôsobom, pričom pre Portugalsko znamenali v konečnom ich dôsledku mnoho tragického a bolestného.  

Camoes žil v 16. storočí, a tak mal možnosť byť autentickým svedkom najbúrlivejšieho a najvýznamnejšieho obdobia portugalského národa. Skvelé objaviteľské úspechy portugalských moreplavcov prispeli mimoriadne veľkým podielom k ukončeniu stredoveku v Európe. Princ Henrik, s prímením Námorník, bol iniciátorom nebezpečných a veľmi riskantných plavieb do ďalekých a málo preskúmaných, i do úplne neznámych oblastí. Tento neobyčajný muž a jedinečná osobnosť, bol zároveň aj prvým významným mysliteľom obdobia renesancie na Pyrenejskom polostrove.

Malé a málo známe Portugalsko sa rýchlo dostalo a preniklo zo svojej bezvýznamnosti a nepatrnosti do popredia dôležitého svetového diania a ho dokonca ovládlo na poldruha storočia. Čoskoro ale začali už v prebiehajúcej oslnivej portugalskej prítomnosti zároveň pomaly klíčiť aj korene budúcich nešťastí a tragédií, ktoré sa mali prevaliť nad hlavami príslušníkov tohto zvláštneho národa. To celé malo príčinu v jeho enormnom mrhaní vlastnými rezervami a energiami, inými slovami, v preceňovaní svojich možností a síl.

V spomínanom zlatom období portugalských dejín však na niečo také – v ošiali z nesmiernej moci a bohatstva – nemyslel  nikto. Jediným, kto tak robil, bol len Camoes. V tom čase Portugalsko kumulovalo obrovský potenciál moci a vplyvu so všetkými pozitívnymi aspektami, ale aj možnými negatívnymi dôsledkami.

Portugalskí kupci a majitelia obchodných lodí nadobudli v relatívne krátkom čase obrovské, doslova rozprávkové bohatstvo. Prišli k nemu z veľkej časti rozsiahlym obchodovaním a prepravou vzácnych a zriedkavých korenín a exkluzívnych produktov  z ďalekých exotických krajín, kde krajina získala bohaté a veľké kolónie. Najdôležitejšou a ďaleko najväčšou z nich bola Brazília, ktorú Portugalsko plne ovládlo.

-----------------------------

Tu ukončím moje rozprávanie o Lisabone a Portugalsku múdrym aforizmom veľkého Camoesa, ktorý pri stroskotaní lode stratil celý svoj majetok. Zachránil si len svoj rukopis Luisiády – Vznešená pieseň Portugalska, ktorú pozná každý Portugalec. Ten si cenil oveľa viac, ako stratený majetok.

„Lepšie je mať niečo zaslúžene, ako vlastniť veľa nezaslúžene.“