Keď je smrť už veľmi blízko a ty si možno mal pred sebou ešte celý život, tak urob ešte aspoň jednu vec – splň si ešte jeden krásny sen, ktorý máš a so životom a so svetom sa rozlúč v pokoji, harmónii a láske.
Je to možné ale len vtedy, ak sa tvoj život niesol v znamení skutočného BYTIA, lásky a nezištnosti voči iným ľuďom a nie v znamení bezohľadnej žiadostivosti po hmote, luxuse a srdcom plným závisti a zloby.
Každého z nás raz čaká takáto rozlúčka - posledná rozlúčka
Rozlúčky bývajú ťažké a bolestné. A rozlúčka so životom je pre mnohých najťažšia a najúzkostlivejšia. Všetci sme sa narodili preto, aby sme raz zomreli.
Zomiera sa však oveľa ľahšie, ak náš život mal naozaj zmysel a ak sme si plne uvedomili a aj podľa toho žili, že všetko to, čo máme, je len na krátky čas požičané a že nám nič, ale absolútne nič nepatrí.
Kto nežije podľa tejto filozofie, ten sa nelúči ľahko so svetom, lebo všetko čo mal a čo si nadobudol a na čo bol hrdý (úplne nezmyselne a zbytočne), o to všetko príde v okamihu smrti.
To však, čím sme v našom vnútri a čo je v našom vedomí, to smrťou nestratíme, lebo hoci náš mozog, tak ako aj naše telo, sa navždy rozpadnú,
tak naše vedomie, teda naše bytostné JA, biologickú smrť prežije a bude existovať ďalej.
Umieranie býva oveľa ťažšie ako smrť samotná
Veľký český básnik, Jiří Wolker, ktorý zomrel veľmi mladý na zákernú nevyliečiteľnú chorobu, len 24-ročný, povedal v hodine smrti:
„Smrť nie je tažká, čo ale tažké je, to je umieranie.“
Je to veľmi hlboká a zamyslenia sa hodná pravda.
V hodine smrti nie je dôležité, čo si mal, koľko peňazí a koľko bohatstva si si nadobudol a v akom skvelom luxuse si žil. Nič z toho ti už za niekoľko chvíľ nebude patriť. Všetko ostane tu na Zemi – nič z toho si nevezmeš so sebou.
V hodine smrti je dôležité len to, aké bolo tvoje Bytie a čo si urobil pre iných ľudí, len tak, bez očakávania odmeny. Len z lásky, z ochoty pomáhať, zo súcitu a milosrdenstva. Len to jediné si vezmeš so sebou a len to jediné ti uľahčí tvoj odchod navždy. Len to a nič iné.
Keď som bol osemročné dieťa, tak matka mi k narodeninám kúpila knihu maďarského spisovateľa Moricza Zsigmonda, preloženú do slovenčiny. Kniha sa volala:
Buď dobrý až do smrti.
Zanechala vo mne navždy hlboký dojem a snažil som sa vždy žiť v zmysle jej názvu.
A to je to jediné, čo mi nikto nikdy nevezme a čo ide a aj pôjde vždy so mnou. A so mnou aj odíde. Odíde vo mne a vo mne vo večnosti aj ostane.
