Gaius Július Cézar (100 – 44 p.n.l.) bol nielen najlegendárnejším vojvodcom Ríma, ale aj mimoriadne skvelým politikom. Narodil sa práve v takej dobe, ktorá mu optimálne poskytla veľkú príležitosť, aby mohol svoje skvelé schopnosti naplno rozvinúť a uplatniť.
Pochádzal zo starej rímskej patricijskej, veľmi bohatej rodiny, ktorá mala svoj palác na pahorku Aventin, kde bývali najvýznamnejšie rodiny Ríma. Dostalo sa mu skvelého vzdelania a už veľmi skoro, ako mladík bol aktívny v rímskej politike.
Dá sa povedať, že už bol mužom veľmi moderného razenia, ktorý bol vnímaním sveta ďaleko pred svojou dobou. Bol mimoriadne sebavedomý a sebaistý, rozvážny, chladne kalkulujúci a podľa situácie aj veľkorysý, ale i zradný a intrigánsky – keď to vyžadovali jeho vysoké ciele. Jeho ctižiadosť nepoznala hraníc.
Narodil sa v časoch veľkých politických zvratov a vnútorných nepokojov v Ríme, a to veľmi ovplyvnilo jeho charakter.
Porážka Spartaka v roku 71 p.n.l., vodcu najväčšieho povstania otrokov v antike nepriniesla Rímu ani korisť a ani očakávané upokojenie veľmi napätej situácie, lebo prevažná časť rímskeho obyvateľstva, ale i sedliakov žila vo veľkej biede.
Republika strácala čoraz rýchlejšie svoju autoritu a čoraz viac upadala jej moc. Chudoba sa začínala vehementne búriť a k slovu sa dostávali generáli a vojvodcovia. Ich vplyv na politiku postupne narastal. Neraz museli vtiahnuť do mesta, ako napr. Márius i Sulla (bol krátkodobo aj diktátor v poslednej fáze Republiky), aby potlačili vzbury.
Otec Cézara bol prétorom a veľmi sa snažil zabezpečiť všetko pre optimálny rozvoj svojho syna. Matka pochádzala z veľmi chudobnej plebejskej rodiny, čo bol pravdepodobne dôvodom, že Cézar bol veľmi obľubený jednoduchými ľuďmi a potom neskôr aj obyčajnými legionármi.
Jeho politický a vojenský život bol taký komplikovaný a spletilý, že to nie je možné obsiahnuť niekoľkými riadkami. Počiatky jeho kariéry boli dosť problematické. Začala sa tým, že obvinil z korupcie a vydieračstva dvoch Sullových spojencov a dostal ich pred súd. Nemal však úspech – neboli uznaní vinnými. Ale jeho odvaha, že si začal s dvoma nebezpečnými a veľmi vplyvnými priateľmi v tom čase už mŕtveho Sullu mu zaistila veľkú popularitu v širokých masách ľudu Ríma.
S Pompejom a Crassom vytvoril Cézar triumvirát a tak sa stali trojicou, ktorá rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovala politickú scénu Ríma.
V roku 59 p.n.l. bol zvolený za rímskeho konzula. Neskôr, už ako vojvodca, mal viaceré veľké úspechy na východe a tak sa stal obľúbencom všetkých vrstiev rímskeho obyvateľstva.
Jeho vplyv narastal a stal sa aj miestodržiteľom troch provincií a mal k dispozícii okolo 20 000 legionárov a potom už prichádza jeho veľký čas, ktorý mu zabezpečil nehynúcu slávu. V priebehu sedem rokov dobyl celú Galiu, a to napriek tomu, že protivník mal vojenskú prevahu. Galia sa vtedy rozprestierala na území dnešného Francúzska, Belgicka a časti Nemecka, Švajčiarska, Holandska. Víťazstvá v Galii a najmä rozhodujúca porážka Vercingetorixa, veľkého vodcu a hrdinu Galov mali pre Rím nesmierny význam a Cézar sa stal oslavovaným národným idolom.
Jeho politickí konkurenti pozorovali ale s nevôľou rastúcu obrovskú popularitu novej hviezdy na politickom nebi Ríma. Cézar bol však o tom dobre informovaný a keď ho Senát povolal do Ríma, tak tam išiel samozrejme na čele svojich légií (ktoré ho milovali tak veľmi ako predtým nikdy iného vojvodcu), a to napriek príkazu senátorov, ktorí chceli, aby prišiel sám.
S týmto svojvoľným provokačným a sebavedomým činom sa spája aj jeho historicky preslávené prekročenie rieky Rubikon v januári 49 p.n.l.
Medzičasom bol už Crassus zavraždený a v Ríme ovládol situáciu Pompejus. Mal veľký vplyv na Senát a nebezpečného soka, akým bol Cézar sa chcel čo najskôr zbaviť. Ten ale porazil jeho légie pred Rímom, ktoré proti nemu vyslal Senát a oslavovaný masami vpochodoval do Ríma. Tam začal robiť poriadky a začal strhávať celú moc na seba a obmedzovať právomoci Senátu.
Rýchlo zasiahol aj do Egypta a upevnil moc Kleopatry. Ako 50 ročný s ňou zažil 9 mesačnú romancu a Kleopatra mu porodila syna. Zároveň pripravoval pôdu, aby sa Egypt stal dôležitou rímskou provinciou. V roku 45 p.n.l. sa vracia do Ríma, kde bol vymenovaný za diktátora na doživotie. O rok neskôr mu Senát ponukol korunu cisára, čo však predbežne z taktických dôvodov odmietol, a tak nevošiel do dejín ako prvý rímsky cisár.
Obával sa veľkých nepokojov zo strany prívžencov republiky, ktorí už aj tak proti nemu brojili, lebo v ňom videli jej hrobára. Avšak ani odmietnutie cisárskej koruny mu nepomohlo a 15. marca 44 p.n.l. ho zavraždila skupina republikánskych sprisahancov, vedená jeho adoptívnym synom Marcom Brutom. Stalo sa tak na schodoch do Senátu, kam Cézar práve vchádzal, lebo mu senátori chceli ponuknúť kráľovskú korunu.
Cézar bol po cisárovi Augustovi najimpozantnejšou osobnosťou starorímskych dejín. Jeho zavraždenie však parodoxným spôsobom nepomohlo sprisahancom zachrániť republiku, ale urýchlilo nastolenie cisárstva. Aj keď krátky čas po jeho smrti bola časť verejnej mienky na ich strane, tak situácia sa čoskoro zmenila a v ľude sa začala šíriť nostalgia za božským Júliom. Prvým cisárom Ríma sa stal Augustus, ktorý bol synom Cézarovej netere a jeho hlavným dedičom.
Ešte na sklonku života urobil Cézar rozsiahle reformy, aké Rím predtým nikdy nezažil. V ich rámci rozhodol, že všetkým legionárom-vyslúžilcom musí byť pridelená pôda, aby mohli žiť na sklonku života na vlastnom, ďalej sa malo za stanovených podmienok uľahčiť pridelovanie rímskeho občianstva istým skupinám ľudí, ktorí žili v ríši. Cézar určil aj to, ako má byť reformované a kodifikované rímske právo a jeho reforma zahŕňala aj rozsiahle stavebné programy a zabezpečovala aj ich financovanie a bolo v nej i mnoho ďalších bodov.
Na záver niečo, čo je málo známe – Cézar bol aj skvelým spisovateľom a jeho kniha De Bello Galico ( Zápisky z galskej vojny) bola v Ríme bestsellerom.
Známe sú aj jeho početné aforizmy a filozofické múdrosti.
Dve z nich:
Svetoznáme: Veni,vidi, vici
Lepšie je byť prvým v Galii, ako druhým v Ríme
