Johann Wolfgang Goethe (1749-1832): Vedec, politik, spisovateľ

Goethe je doslova unikátnym fenoménom, akých história pozná len veľmi málo. Narodil sa vo Frankfurte nad Mohanom, ktorý v tom  čase nepatril k centrám nemeckého vedeckého a literárneho diania.

Pochádzal z majetnej šľachtickej rodiny a bol v jednej osobe vedcom, básnikom, štátnikom a spisovateľom a popri tom všetkom vedel naplno užívať aj všetky príjemné stránky života. Bol veľkým obdivovateľom krásy prírody  a samozrejme aj krásy atraktívnych žien.

Ako osemnásťročný odišiel do Lipska, aby tam študoval právo a písal tam aj galantné rokokové básne, ktoré vtedy boli vo veľkej móde.

Po krátkej vnútornej kríze sa presťahoval na ďalšie štúdiá do Strasbourgu, kde ho z depresie úplne vyliečila láska k atraktívnej Frederike Brionovej, ktorá ju vášnivo opätovala. Táto láska ho inšpirovala k vysoko emocionálnej lyrike Májový sviatok (1771).

V tom čase sa ocitol pod silným vplyvom veľkého nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda Herdera, a to mu otvorilo cestu k Shakespearovmu géniu. Čoskoro sa stane majstrom nemeckej nacionálnej lyriky.

Goethe sa stáva vedúcou osobnosťou známeho kultúrno-politického hnutia Sturm und Drang nemeckých spisovateľov a filozofov. Jeho programom bolo povalenie všetkých dovtedy platných hraníc a normatívov umenia, mravov a spoločenského konzervativizmu majúceho korene v temnom stredoveku.

V rokoch 1771-74 vydáva Goethe svoje skvelé práce Götz von Berlichingen, Prafaust, hymnické básne Prometheus, Mahometove spevy a román Utrpenie mladého Werthera. V ňom okrem iného spracoval vlastné ľúbostné sklamanie.

Román mal obrovský úspech a vyvolal všeobecnú „wertherovskú horúčku“ – mladá generácia konečne mala postavu, s ktorou sa mohla identifikovať. Mladý Goethe sa stal razom známym a populárnym v celej nemeckej spoločnosti – vo všetkých jej kruhoch a vrstvách.

Rokom 1775 sa začal nový úsek jeho života, pretože sa presťahoval do Weimaru. A bol to práve on, kto hlavnou mierou prispel k výnimočnému historicko-kultúrnemu fenoménu Nemecka – k fenoménu Weimar.

Dovtedy bol Weimar relatívne bezvýznamným rezidenčným mestečkom mladého vojvodu Karla Augusta.

Ten pozval vtedy už v celom Nemecku dobre známeho Goetheho na návštevu na svoj dvor.

Mladý básnik bol presvedčený, že ostane vo Weimare len niekoľko týždňov. Ale nakoniec tam ostal až do svojej smrti – pravdaže ale s malými i veľkými prerušeniami. Goethe totiž mnoho cestoval. V každom prípade sa však Weimar stal navždy jeho domovom.

Malosť mesta – pri jeho príchode malo len 6000 obyvateľov – ho spočiatku dosť stiesňovala a i to, že tam z jeho pohľadu neboli takmer žiadni zaujímaví a inteligentní ľudia. Goethe by však nebol Goethe, aby neurobil všetko pre to, aby sa to rýchlo zmenilo.

Goethe a na jeho popud aj Karl August veľmi rýchlo rozvinuli mnohé aktivity (z ktorých nejedna bola revolučná, narúšajúc „staré dobré mravy“), ktoré rozhorčili a pobúrili časť skostnatelého dvoranstva, ako aj občanov Weimaru z vyšších kruhov.

Správy o tom sa rozšírili po celej nemeckej krajine a prilákali do Weimaru za Goethem mnoho múdrych a významných hláv, nejden z nich bol jeho priateľ zo študentských čias. Boli medzi nimi básnici, spisovatelia, literárni kritici, filozofovia, ale aj dvorní záletníci.

Protipól k tejto veľkej skupine mladých mužov u vojvodu Karla Augusta tvoril dvor žien, zhromaždených okolo Anny Amálie, vojvodovej matky, v tom  čase 46 ročnej, ešte stále mlado vyzerajúcej pôvabnej ženy.

Dôležitým spojítkom medzi týmito dvoma skupinami bola hlavná dvorná dáma, grófka Charlotte von Stein, vysokovzdelaná pekná žena. Bola od Goetheho len o sedem rokov staršia. Veľmi rýchlo sa stala jeho dobrou priateľkou a blízkou dôverníčkou. Ovplyvnila tak jeho intelektuálny ako aj súkromný život. A jej vďačil mladý a temperamentný básnik za rozhodujúci obrat vo svojom živote a ten veľmi ovplyvnil jeho literárny vývoj a tvorbu.

Vysokí dvorní pochlebovači ho nemali veľmi v láske, lebo mal veľký vplyv na vojvodu a na jeho rozhodnutia. Žiarlili najmä na to, že Carl August mu už čoskoro začal delegovať aj dôležité záležitosti súvisiace so správou jeho rezidencie.

Po krátkom čase bol Goethe doslova zasypaný vyznamnými funkciami: Bol členom tajnej rady weimarského kniežatstva, prezidentom jeho finančnej komory, kontroloval všetky štátne bane a bol aj predsedom vojenskej rady. Rozloha malého kniežacieho štátu síce trochu obmedzovala jeho akčný rádius, ale všetci jeho odporcovia museli uznať, že ako začiatočník bol mimoriadne úspešný a vykonal veľký kus práce pre štát a presadil mnoho progresívnych reforiem.

V roku 1779 dal Carl August vo Weimare postaviť divadlo, do ktorého povolal kvalitných hercov. Pod Goetheho vedením sa tam začala úplne nová epocha nemeckej divadelnej histórie a základné elementy klasickej činohry, ktoré tu rozvinul, sa stali vzorom pre divadelné umenie v celom Nemecku.

Vo Weimare boli predstavené aj najvýznamnejšie divadelné hry Goetheho a Schillera, ktorý prišiel do Weimaru v roku 1786, aby prežil v úzkom priateľstve s Goethem svoje posledné roky a vytvoril svoje posledné skvelé diela ako Egmont, Tasso, Wallenstein, Maria Stuartovna, Panna Orleánska, Wilhelm Tell.

V rokoch 1978-79 podnikol Goethe spolu s Carlom Augustom viaceré cesty do Berlína a Švajčiarska. Okrem toho viackrát navštívil Karlove Vary, ktoré si veľmi obľúbil. Veľa času venoval svojím prírodovedeckým štúdiám a urobil aj dôležité objavy v anatómii.

V roku 1786 bol už trochu presýtený životom vo Weimare a odišiel hľadať nové impulzy do Talianska. Precestoval ho celé až na Sicíliu. Zároveň tam načerpal mnoho nových intelektuálnych poznatkov.

O dva roky neskôr bol už opäť vo Weimare, kde od roku 1776 žil aj jeho dobrý priateľ a učiteľ Herder. Tam sa medzičasom veľmi rozrástol okruh významných učencov a umelcov.

Goethe redigoval vo Weimare aj dva umelecko-historické časopisy a viedol obsiahlu korešpodenciu s mnohými významnými osobnosťami Európy a neprešiel mesiac, aby ho nenavštívila nejaká z nich.

V tom období napísal aj svoju prírodovedeckú prácu Metamorfóza rastlín a dielo Rímske elégie. Z oblasti prírodných vied publikoval ešte práce Príspevky k optike a Učenie o farbách.

V rokoch 1821-23 podnikol niekoľko ciest do Marianských Lázní, kde sa zamiloval do Ulriky Lewitzovej a vydal zbierku Elégie z Marianskych Lázní.

Viackrát sa zmienil o tom, ako má rád Česko a aká mu je blízka česká mentalita.

Táto geniálna osobnosť a svojím spôsobom aj univerzálny učenec obohatil a skultivoval nemeckú reč takým jedinečným spôsobom ako nikto iný. Jeho vplyv na ďalšie generácie učencov a spisovateľov celého sveta bol obrovský a pretrváva až dodnes.