Ježiš Kristus – jeho jedinečné učenie, jeho bezúhonný život a jeho smrť na kríži umožnili vznik kresťanstva

Podávam tu krátky historický prierez jeho pôsobenia ako človeka. Moslimovia majú veľmi silnú väzbu na svoj islam. Veľká väčšina kresťanov západnej kultúry v tomto za nimi veľmi zaostáva. Aj preto sú moslimovia veľmi silní a hrdo hlásajú, že len ich náboženstvo je pravé. 

Čo je ale zaražajúce, tak veľmi mnohí moslimovia vedia o Ježišovi podstatne viac ako väčšina kresťanov na Západe. Mohamedáni sú nesmierne hrdí na svoju kultúru a všade sa k nej hlásia. V tomto smere sú kresťania priam neporovnateľne za nimi. Mali by sme si to plne uvedomiť, inak nám hrozí zánik.

Ježiš sa narodil ako syn jednoduchého chudobného tesára, menom Jozef. Evanjeliá, ktoré nám približujú jeho život, sú svedectvami veľkej  viery v neho a viery na jeho božskú podstatu. Nie sú ale historickými zdrojmi v modernom ponímaní. Predovšetkým nám približujú tie štruktúry Ježiša, ktoré súvisia s jeho učením, aby tak vytvorili mysticky pôsobiacu postavu, vyžarujúcu všetky dôležité transcendentné vlastnosti Syna Božieho ako zvestovateľa nového náboženstva (ktoré ale skvele, pôsobivo a dokonale vyformoval až apoštol Pavol).

Posolstvo Krista sa objavilo – psychologicky videné - vo veľmi priaznivom čase pre založenie a vznik novej relígie!

Bola to epocha cisára Gaia Octaviana Augusta – prvého rímskeho cisára. Rímska civilizácia tohto obdobia, i keď bola na vysokej technickej a vojenskej úrovni, bola veľmi materiálna, dekadentná a jej duchovné štruktúry boli negatívne, statické a bez akýchkoľvek vyšších ideálov.

V Palestíne boli vtedy veľmi nepokojné časy, politicky nestabilné – v národe vládla neistota, podráždenosť a nervozita. Vo vnútri židovstva sa prebúdzalo veľké mystické očakávanie a s tým spojená nádej, že už čoskoro musí prísť túžobne očakávaný a nebom zoslaný Mesiáš, aby konečne vyslobodil hrdý židovský národ z potupnej rímskej poroby.

A práve do tej doby sa narodil Ježiš.

Samozrejme, že v tomto článočku nie je miesto na robenie teologických analýz o začiatkoch kresťanstva a o Ježišovi (urobil som tak obšírne v mojej knihe Monoteistické náboženstvá a staré mytológie). Tu sa zaoberám len s historickou postavou človeka Ježiša.

V tejto súvislosti je dôležité poznať nasledovný historický fakt. V rámci židovstva existovalo bokom od každodenného života malé zoskupenie (niektorí historici hovoria o sekte, s čím ja nesúhlasím) ľudí, nazývaných esénmi. Boli hlboko religiózni a mali vysoké duchovné ideály, podľa ktorých naozaj žili. Mali vlastnú religióznu náuku a židovski historici odhadujú, že ich bolo okolo 3 000.

Z pohľadu ortodoxných židovských učení, ako napr. farizejského, boli eséni len kacíri a podivíni. Avšak učenie esénov bolo v mnohom blízke učeniu prvých kresťanov (pre ortodoxných židov bol aj Ježiš kacír a bohorúhač).

Preto nie je bez zaujímavosti, že prevažná časť prvých kresťanov pochádzala z kruhov esénov. To je dôkazom toho, že títo ľudia stáli veľmi blízko k Ježišovi a jeho novému učeniu. Je nepopierateľným faktom, že kresťanstvo si veľmi rýchlo získalo obrovské masy vyznávačov a prívržencov, a to takou mierou ako dovtedy žiadne iné náboženstvo.

Ježiš zanechal svojím nasledovníkom predovšetkým duchovné a mravno-etické posolstvo mimoriadnej intenzity  a vysokých morálnych hodnôt. Nikto pre ním neurobil nič podobného v takom  rozsahu. Jeho hlavným odkazom je „Božie kráľovstvo“ dosiahnuteľné síce pre každého, ale len za istých predpokladov, ktoré Ježiš dôkladne ľuďom ako potuľný kazateľ neúnavne vysvetloval.

Ale základy a princípy kresťanskej viery v dokonalej teologickej forme vytvoril až apoštol Pavol, ktorý bol vysokoučený a vzdelaný grécky žid, ktorý sa stal kresťanom až po svojom  kľúčovom mystickom zážitku (známym pod: Ako sa zo Šavla stal Pavol). 

Aj šírenie kresťanstva v Ríme a po najdôležitejších častiach Rímskej ríše je len jeho veľká zásluha. Ježiš nikdy neopustil Palestínu.

Najdôležitejším posolstvom Kristovho učenia je posolstvo lásky človeka ku človeku, a to nielen k blízkemu, ale ku každému, a čo Ježiš zdôrazňuje, tak aj k nepriateľovi. Ježiš bol priateľom aj tých najnižších a najúbohejších – malomocných, krivých, biednych, mýtnikov, prostitútiek, sluhov, žobrákov a všetkých, ktorými iní len opovrhovali.

Je jedinečný v tom, že sa identifikoval aj so všetkými trpiacimi a spoločensky zaznávanými a vo svojom posolstve aj im dáva nádej na „kráľovstvo nebeské“. Jeho učenie bolo veľmi ovplyvnené aj prorokmi Starého Zákona a neraz zdôrazňoval, že ho neprišiel zrušiť, ale doplniť a vylepšiť. Bol skvelým kazateľom a zástupy ho vždy načúvali ako zhypnotizované. Vedel psychicky majstrovsky povzniesť predovšetkým masy najúbohejších, lebo práve tí potrebovali útechu a nádej na život po smrti.

Viera, ako ju hlásal tento muž z tej palestínskej krajiny, ktorá sa volala Galilea, sa stala veľkou nádejou obrovského množstva občanov Rímskej ríše. Kristovo učenie sa za niekoľko storočí stalo náboženstvom všetkých národov Európy a aj Germánov, ktorí po rozpade Rímskej ríše sa stali najsilnejšou mocnosťou Európy. A najmä franský kráľ a neskorší cisár Karol Veľký v jednej osobe rýchlo pochopil veľký význam kresťanstva a urobil ho pilierom svojej politiky a vďaka tejto viere sa Európa dokázala ubrániť mnoho storočí preniknutiu islamu do jej útrob.

Stalo sa tak až v roku 1453, keď Turci dobyli Konštantinopol a sa ho zmocnili natrvalo.